Taoizmus je jedným z veľkých filozofických systémov a náboženských tradícií, ktoré sa zrodili a rozvíjali v Číne. Na rozdiel od veľkých náboženstiev bežných na západe nevyznáva taoizmus jedného boha a nemá dokonca ani jedného zakladatela. Základná myšlienka taoizmu spočíva v tom, že každý človek musí nájsť a sledovať vlastnú cestu, čiže Tao.

Lao-c': Tao-te-ťing - Kniha o "Ceste a jej sile"

Úvod: súčasný svet taoizmu

    Taoizmus je jedna z dvoch významných filozofických a náboženských sústav vzniknutých v Číne. Druhým náboženstvom je konfucianizmus. Taoizmus a konfucianizmus vznikli približne v rovnakej dobe. asi v šiestom storočí pred n.l. Buddhizmus, tretie významné čínske náboženstvo sa dostal do Číny z Indie okolo druhého storočia n.l. Tieto tri filozofické a náboženské systémy takmer dva a pol tisíca rokov spoločne utvárali život a myslenie číňanov.
    Počet ľudí, hlásajúcich sa k taoizmu je v porovnaní napríklad s tristo miliónmy buddhistov relatívne malý - asi tridsať miliónov. Na západe je vplyv taoizmu pomerne slabý. Taoistické myslenie a filozofiu je však možné vysledovať prakticky vo všetkých aspektoch života číňanov nielen v Ázii, ale aj v iných častiach sveta.

Čo je taoizmus ?

    V čínštine slovo tao znamená "cesta". Touto cestou sa jednoducho povedané rozumie cesta prirodzenosti. Taoisti chápu prírodné cykly a neustále premeny v prírodnom svete ako pozemské prejavy veľkej univerzálnej sily. Túto silu nazývajú Tao.
    Niektorý taoisti chápu Tao ako najzazšiu skutočnosť, čosi, čo existovalo pred vznikom vesmíru a čo neustále riadi svet a všetko, čo je v ňom. Tao je niekedy stotožňované s Matkou lebo je tiež zdrojom všetkých vecí. Týmto zdrojom však nie je boh alebo najvyššia bytosť, pretože taoizmus na rozdiel od kresťanstva, islamu a judaizmu nie je monoteistický. Jeho vyznávači neuctievajú jedného boha, ale svoje úsilie zameriavajú na dosiahnutie harmónie s princípom Tao.
    Na rozdiel od iných náboženstiev taoizmus nemá žiadneho zakladateľa ani inú ústrednú postavu, ako je Ježiš, Buddha, Mohammed či Konfucius. Má ale mnoho majstrov. Veľký taoistický majstri učili taoizmus, písali o ňom, alebo spisovali komentáre ku knihám majstrov. Taoisti sa snaží pomocou štúdia ich kníh nájsť "cestu". Nie je to však jednoduché, pretože podľa taoistických majstrov je možné sa Tao učiť, ale je nemožné Tao vyučovať.

    Taoisti tvrdia, že Tao, ktoré sa dá vyjadriť slovami, nie je skutočné či "večné" Tao. Majstri a autori kníh o taoizme môžu ukázať záujemcovi cestu, ale každý človek si musí nájsť svoje vlastné Tao sám.
    Taoizmus postihuje nielen intelektuálny a duchovný život svojich stúpencov, ale preniká aj do ich telesného života. V taoistickom videní sveta je ľudské telo mikrokozmom, zmenšeným modelom vesmíru. Taoisti si kladú otázku, ako by človek mohol dosiahnuť súlad z všehomírom, keď nemá v harmónii ani vlastné telo.
    Veria, že zdravé telo je prvým nutným krokom k dosiahnutiu výsostných duchovných stavov. S taoizmom sa preto od počiatku spájajú určité liečebné a stravovacie praktiky. Mnoho z myšlienok a metód, ktoré ľudia na považujú za čínske alebo ázijské, majú svoj pôvod v taoizme. Napríklad akupresúra a akupunktúra, metódy orientálnej medicíny, ktoré sa stali v posledných rokoch predmetom štúdia západného lekárstva, vyvinuli taoistický majstri a používali ich po storočia.
    Taoistický majstri zaznamenali liečebné využitie tisícich rastlín a zaoberali sa otázkami správnej výživy. Odporúčali prostú, vyváženú stravu vhodnú pre udržanie zdravia a dosiahnutia dlhého života. Taoistické názory na správnu výživu sú celkom odlišné od stravovacích pravidiel, ktoré predpisujú náboženstvá ako judaizmus alebo hinduizmus, vyžadujúce ako súčasť náboženského života odmietanie určitých pokrmov. Taoisti nič nezakazujú, len odporúčajú vyhýbať sa látkam, ktoré telu škodia.
    Nedeliteľnou súčastí taoistických praktík je tiež cvičenie. Podľa legendy jeden z prvých taoistických majstrov Čang San-feng pozoroval pohyby zvierat a vtákov a hľadal spôsob, ako ich napodobniť a priblížiť sa tak prirodzenému stavu. Preslávi sa ako zakladateľ tchaj-ťi-čchuanu, starovekej formy čínskych cvičení. Cvičenie tchaj-ťi využíva ovládanie čchi čiže "dychu", nevyhnutné zložky ľudského života, ktorý je pre taoistov základom duševného a telesného zdravia. Cviky z ohýbaním a preťahovaním sa snažia napodobniť prirodzený pohyb zvierat, uvoľniť prúdenie čchi a odstrániť telesné napetie, ktoré ľuďom bráni v nájdení vnútorného mieru a spojenia s Taom.
    Taoistická meditácia sa používa k dosiahnutiu harmónie s najzazšia skutočnosťou univerza. Ústrednou myšlienkou taoistickej meditácie je koncepcia wu-wej čiže "nečinenie". Táto koncepcia v praxi znamená dosiahnutie stavu vnútorného pokoja, zanechanie všetkých myšlienok a činností týkajúcich sa vonkajšieho sveta, tak aby mohlo vstúpiť Tao. Veta wej wu-wej v preklade znamená "činiť aniž činíte" alebo "jednať aniž jednáte", avšak tento doslovný preklad nevystihuje jeho plný význam. Wu-wej vyjadruje myšlienku existencie bez vedomého úsilia alebo, inak povedané, jednať bez zasahovania do prirodzeného chodu vecí.
    Taoisti veria, že čas strávený v meditácii predlžuje život. To je dôležité, lebo čím dlhšie jedinec žije, tým väčšie sú jeho šance dosiahnuť úplnej harmónie s princípom Tao. Dokonalý človek sa môže stať nesmrteľným a vystúpiť na nebesia, a to nielen duchovne ale aj fyzicky. Mnoho legendárnych a historických postáv údajne dosiahlo tohto stavu nesmrteľnosti nazývaného sien. Veriaci prosia nesmrteľných o pomoc, rovnako ako kresťania prosia o pomoc svojich svätých.
    Zdokonaľovaním tela a mysle sa taoisti neustále usilujú o dosiahnutie tohto stavu sien, jednoty s univerzom.
    Behom storočí sa konfuciánstvo, buddhizmus a taoizmus vzájomne preplietali a ovplyvňovali. Ako hovoria Číňania, "tri učenia sa zliali v jedno". Toto miešanie rôznych tradícií je v súlade z Ázijským prístupom k náboženstvu, ktorý pripúšťa možnosť veriť vo viac ako jednu pravdu. Mnoho tých, ktorý sa považujú za čínskych buddhistov alebo konfuciáncov, a tiež mnoho agnostikov (tj. ľudí prehlasujúcich, že nikto nie je schopný poznať, či boh existuje, ale nepopierajúcich možnosť jeho existencie) zároveň praktikuje niektoré časti taoizmu. Táto prax je možná, pretože jednotlivé tradície si neprotirečia, skôr sa navzájom dopĺňajú.

Mnohotvárnosť taoizmu.

    Taoisti sa nikdy nepokúšali svoje náboženstvo šíriť. Boli to často cestovatelia a pútnici, nikdy však nie misionári. Nevydávali sa do cudzích krajov preto, aby získavali veriacich pre svoju vieru. Taoistický majstri radšej prijímali žiakov u seba a rady im dávali osobne. To viedlo k vytvoreniu mnohých siekt. Taoisti však rozličné interpretácie svojej viery nechápu ako niečo zlého, skôr v týchto odlišnostiach vidia dôsledok nekonečnej rozmanitosti univerza.
    Podobne ako v buddhizme existujú aj v taoizme rôzne stupne (pre život v modlitbe a meditácii, pre život obyčajných ľudí atď.)
    Taoisti hľadajú vo svojom živote rovnováhu a harmóniu. Ich myšlienky sú často spájané s teóriou jin a jang, ktorá vysvetľuje pôsobenie protikladných síl v prírode. Bez jin nemôže existovať jang. Aby existovala jedna strana musí existovať aj druhá.

Taoizmus v rámci troch tradičných učení.

    Taoizmus zdieľa spolu s buddhizmom a konfuciánstvom mnoho spoločných rysov. Rovnako ako buddhisti a konfuciánci sa ani taoisti nezúčastňujú pravidelných bohoslužieb a nemusia sa vyznávať zo svojej viery. Nie sú ani nútený hlásiť sa k určitému vyznaniu. Aj keď existuje mnoho tradičných obradov a zvykov, žiadneho sa veriaci nemusí zúčastniť, aby sa mohol stať taoistom.
    Na rozdiel od vyznávačov kresťanstva, islámu alebo judaizmu, taoisti buddhisti a konfucianci neveria v jednu najvyššiu bytosť a v nesmrteľnosť duše. Zatiaľ čo v centre pozornosti veriaceho na západe stojí láska k bohu, náboženstvo v Číne sa sústredilo na etické problémy bežného života a sebazdokonalovanie. Taoizmus poskytuje človeku návod k morálnemu životu a pokúša sa objasniť postavenie ľudského jednotlivca vo svete.

Pôvod a ranná história taoizmu.

    Vedci sa domnievajú, že taoizmus ako určitý myšlienkový sled vznikol okolo šiesteho storočia pred našim letopočtom. Korene taoistického myslenia však siahajú oveľa ďalej. Podľa mnohých veriacich sa dajú stopy taoizmu sledovať až do obdobia vlády veľkého a múdreho cisára Chuang-tiho, známeho ako žltý cisár.
    Chuang-ti bol jedným z legendárnych panovníkov žijúcich v období, z ktorého sa nedochovali žiadne historické záznamy. Údajne vládol v rokoch 2696 až 2598 pred našim letopočtom. Chuang-ti sa (podľa legendy) na konci svojej slávnej, 90 rokov trvajúcej vlády vzniesol na chrbte draka do nebies a stal sa nesmrteľným.

Konfucius.

    Jedným z veľkých mysliteľov zlatého veku bol Konfucius, ktorý sa narodil okolo roku 551 pred n.l. Konfucius sa domnieval, že liekom na problémy spoločnosti môže byť len morálne, etické chovanie. Putoval po Číne, navštevoval panovnícke dvory a snažil sa presvedčiť vládcov, aby vládli podľa jeho zásad a názorov.
    Konfucius odmietal všetko, čo nemalo pravidlá, všetko hrubé, zvláštne alebo nadprirodzené. Odporúčal chovať úctu k bohom a sústrediť sa na vzťahy medzi ľuďmi. Jeho pravidlá zdôrazňovali vernosť, slušnosť, pravdovravnosť a morálnu čistotu.
    Ideálna spoločnosť podľa Konfucia by bola taká, v ktorej sa stará panovník o svojich poddaných ako milujúci otec a jeho poddaný ho poslúchajú ako milujúce deti; taká, v ktorej mladší poslúcha staršieho a múdrejšieho a všetci žijú v harmónii ako v jednej rodine.
    Stúpenci Konfucia zhromaždili všetky jeho výroky, podobenstvá a krátke príbehy poskytujúce morálne ponaučenie v diele nazvanom Hovory. Konfucianizmus, ako sa nazýva škola vychádzajúca z Konfuciovho učenia, kladie dôraz na zásady správnej vlády a etiku. Dôležitú úlohu v Konfucianizme hrajú obrady, ktoré uvádzajú človeka do súladu s bohom.
    O konfuciazme napíšem neskôr samostatnú stránku.

Lao-c

    Rovnako ako Žltý cisár je aj postava zakladateľa taoizmu napoly mýtická. Neexistuje žiadny doklad o tom, že Lao-c (*pozri dole) skutočne žil. Podľa niektorých názorov zakladateľom taoizmu nebol jeden človek, ale niekoľko mudrcov žijúcich v rovnakej dobe ako myslený Lao-c. Napriek tomu najstaršie čínske dejiny, napísané okolo druhého storočia pred našim letopočtom, obsahujú stručný životopis tohto muža. Dozvedáme sa z neho, že jeho vlastné meno bolo Li Er a že bol o niečo starším súčasníkom Konfucia.
    O jeho živote je známe len málo. Podľa tradície vykonával úrad archivára v kráľovskom paláci v hlavnom meste dynastie Čou. Tam začal byť známy ako Lao-c, čo nie je meno, ale titul s významom "Starý majster". Niekedy ho nazývali aj Lao Tan (Staré veľké ucho). Podľa tradície bol Lao-c veľmi múdry a mnoho ľudí si od neho žiadalo radu v náboženských a politických problémoch.
    Lao-c pracoval v kráľovskom archíve až do svojich 90 rokov. V tej dobe prežívala dynastia Čou obdobie úpadku. Práca v archíve ho už unavovala, rozhodol sa preto krajinu opustiť. Keď prechádzal na vodnom byvolovi horským priesmykom, strážca na hranici ho spoznal. Bol veľmi zarmútený, keď si uvedomil, že múdrosť tohto vznešeného starca je pre kráľovstvo naveky stratená. Požiadal Lao-ca, aby predtým, ako krajinu opustí, spísal svoje myšlienky.
    Podľa príbehu sa Lao-c na mieste posadil, spísal krátky rukopis, len 5000 čískych znakov a odovzdal ho strážcovi. Potom kráľovstvo opustil a viac o ňom nikto nikdy nepočul. Rukopis, ktorý po sebe zanechal, je známy ako Tao-te-ting, "Kanoická kniha o Ceste a jej Sile".

Tao-te-ting

    Tao-te-ting je zbierkou osemdesiat jedna krátkych básní nazývaných kapitoly. V súčasnosti sa medzi domnievajú, že Tao-te-ting nie je dielom jednej osoby, ale skôr zborníkom textov mnohých autorov zhromažďovaných po určité časové obdobie, pravdepodobne behom štvrtého storočia pred našim letopočtom, teda asi dve sto rokov po tom, čo Lao-c žil. Tao-te-ting a jeho filozofické myšlienky sú napriek tomu tradične pripisované Lao-covi.
    Či už je Tao-te-ting dielom jednej alebo viacerých osôb v každom prípade autor či autori čerpali z tradície starej tisíce rokov. Básne sú písané veľmi sevřeným štýlom niekoľkými málo slovami a ľudia sa nad ich významom zamýšľajú už storočia, rovnako ako sa zaoberajú významom textov v židovsko-kresťanskej Biblii.
    Mnoho básní je adresovaných vládcom, ktorým radí, ako správne vládnuť. Tieto rady sú v určitom smere prekvapujúce. Napríklad miesto toho, aby povedal: "Buď silný, vládni pevnou rukou," Lao-c radí: "Buď slabý, nechaj veci byť, tak ako sú."
    Odporúča pokoru a nečinnosť, pretože vládcovia, ktorý sa vmiešavajú do života ľudí, si podľa neho koledujú o problémy.
    Niektoré výroky sú vyjadrené formou paradoxov, ktoré si zdanlivo odporujú. Napriek tomu sú Lao-cove myšlienky v úplnom súlade. Čo je nízko nemôže spadnúť, čo je ohnuté nemôže sa zlomiť. Navrhuje riešiť problémy, pokiaľ sú malé, a nečakať až narastú. Vmiešavaním a zasahovaním sa ľudia môžu dopustiť chýb, ktoré sa ťažko odstraňujú.

Čuang-c

    Asi dvesto rokov po Lao-covi objavuje sa ďalší veľký taoistický majster. Volal sa Čuang-c a žil približne v rokoch369 až 286 pred n.l. Čuang-c, zborník prác Majstra Čuanga, bolo prvé dielo ponúkajúce životnú filozofiu, ktorú chápali a mohli vyznávať aj obyčajný ľudia (Tao-te-ting bola kniha skôr pre panovníkov).
    Je možné že Čuang-c podobne ako Tao-te-ting spísalo viac autorov, alebo že bol dokonca zostavený až po Čuang-covej smrti. Čuang-c bol učenec ktorý sa zaoberal štúdiom Lao-covho diela. Písal eseje, príbehy a podobenstvá, v ktorých vysvetľoval Lao-cove učenie. Písal ale tak, aby ho pochopili aj prostý ľudia. Má veľký podiel na rozšírení taoizmu medzi prostým čínskym ľudom.
    Čuang-c previedol Lao-cove abstraktné úvahy do konkrétnych každodenných situácií. Čo chcel Lao-c asi povedať svojim výrokom "Svět získá ten, kto jej nechá být"? Na vysvetlenie Čuang-c píše:

Ak lučišník strieľa len tak za nič,
ukáže všetkým svoj um.
Ak má strieľať za mosadznú přezku,
už stráca svoj pokoj.
Ak je cena za streľbu zo zlata,
nezasiahne ciel, alebo vidí ciel dvojmo -
pominie sa z toho na rozume !
Jeho umenie sa nijak nezmenilo.
To cena ho kruší. Má teraz starosť.
Myslí viac na výhru,
ako na strieľanie -
a to, že má vyhrať
mu uberá silu.

    Aby sme mohli zvíťaziť, musíme sa najprv zbaviť túžby zvíťaziť. Akúkoľvek činnosť by mal človek vykonávať len pre ju samú a nie s vidinou nejakého zisku.

Liou An a Chuaj-nan-c

    Liou An (zomrel v roku 122 pred n.l.), bol kráľom malého čínskeho štátu Chuaj-nan. Pozýval na svoj dvor učencov a múdrych ľudí zo všetkých kútov ríše. Jeho dvor sa stal centrom umenia a vied. Tam vzniklo aj tretie najdôležitejšie taoistické dielo Chuaj-nan-c čiže "Majster z Chuaj-nanu".
    Táto kniha je súborom dvadsiatich troch esejí. Ich učenie nie je čisto taoistické, lebo do seba zahrnulo aj niektoré konfuciánske prvky.
    Jedným z Liou Anovych záujmov bola aj alchýmia (čínsky alchymisti nehľadali ale zlato a bohatstvo, ale vzorec zlatého elixíru života, lieky a podobne). V honbe za zázračným elixírom objavili učenci mnoho liekov a anestetík, štúdiom kovov a ich zliatin vynašli pušný prach a ohňostroj. Vytvárali chemické farbivá a glazúry, ktoré tak preslávili čínsky porcelán. Vo svojich znalostiach praktickej chémie vo svojej dobe ďaleko predstihovali ostatné civilizácie.

Taoistické kánony a vierouka

Taoistický kánon

    V roku 471 taoistický majstri usporiadali prví Tao-cang - Taoistický kánon. Vychádzali zo všetkých významných taoistických škôl. Odlišné sekty našli spoločný základ v Tao-te-tingu a jeho výklady neskoršími majstrami, ktoré tvoria väčšinu ostatných častí Kánonu, sa stali základným zdrojom taoistických štúdií otázky zmyslu života. Počínajúc druhým storočím nášho letopočtu, taoisti začali považovať Tao-te-ting za text zjavený božstvom.
    Prvý Taoistický kánon sa skladá z 1200 zvitkov. Okrem výkladov Tao-te-tingu zahŕňa spisy o alchýmii a nesmrteľnosti, životopisy nesmrteľných a hrdinov a záznamy o dobrých skutkoch a dlhovekosti. Obsahuje filozofické eseje a ľudové príbehy, magické slová a meditáciu, obrady a liturgiu a ďalšie príklady a ukážky taoistického myslenia.
    Druhý taoistický Kánon obsahoval 7300 a tretí 4565 zvitkov. Posledná verzia Kánonu bola vydaná v roku 1444, v dobe dynastie Ming a obsahovala 5318 zvitkov.

Tao ako všeobjímajúca skutočnosť

    Tao-te-ting začína otázkou: Čo je Tao? Autor odpovedá:
  Tao, ktoré lze postihnout slovy,
  není věčné a neměnné tao;
  jméno, které lze pomenovat,
  není večné a meněnné jméno.

    Podľa autora je Tao hlbšie ako najhlbšie tajomstvo, aké si myseľ dokáže predstaviť. Nie je možné ho vysvetliť, pretože je príliš nezmerné pre ľudské chápanie. Tao bolo predtým, ako všetko ostatné začalo existovať a keď skončí existencia všetkých vecí, Tao tu bude ďalej. Nikto nie je schopný Tao uspokojivo vysvetliť, pretože ľudské myslenie je obmedzené a nie je v jeho možnostiach Tao pochopiť.
    Tao nemôžeme vidieť, dotknúť sa ho, ani ho nijak pocítiť našimi zmyslami, ale je vyjadrené prírodnými silami vesmíru. Rovnako ako vesmír, nemá počiatok ani koniec. Nie je žiadne miesto, kde by Tao nebolo.
    Tao je počiatok všetkých vecí. V Tao-te-ting sa hovorí:
  Tao plodí jedno,
  jedno plodí dve,
  dve plodí tri,
  a tri plodí všetky veci.

    To znamená, že nezmerné, beztvárne Tao existovalo pred všetkým ostatným. Z neho vychádza pôvod bytia, Jedného. Z Jedného vychádza rovnováha protikladných síl jin a jang, ktoré sú protikladné, ale neoddeliteľné. Jin a jang sa prejavujú z troch základných silách sveta, ktorými sú nebo, zem a človek. Z týchto troch vychádza všetko ostatné. Tao je všeobjímajúca sila alebo skutočnosť obsiahnutá vo všetkom.
    Taoisti prijímajú myšlienku, že nikdy plne nepochopia Tao. Centrom ich snaženia je nájdenie cesty k dosiahnutiu harmónie s touto silou - "plávať s prúdom" Taa.

Nebytie

    Tao, z ktorého vychádza existencia všetkých vecí, sa nazýva Veľká prázdnota alebo "nebytie". Taoisti hľadajú spojenie s týmto stavom prázdnoty, ktorý považujú za vyšší stav ako vedomie alebo myslenie. Taoistická meditácia vyžaduje vyprázdnenie mysle, aby mohli vstúpiť tvorivé sily Taa.

Harmónia a rovnováha: Jin a jang

    Ľudia nie sú schopný Tao vidieť, ale môžu si ho uvedomovať v cyklických premenách prírody - noc a deň, zima a leto, dážď a slnko, smrť a narodenie. Tieto protikladné sily prírodného sveta sú obsiahnuté v čínskej koncepcii jin a jang. Tieto dve protikladné sily predstavujú Tao, a pretože Tao je obsiahnuté vo všetkých veciach sú aj jin a jang súčasťou Taa. Jang je sila nebies. Je to sila, pohybu, svetla, ohňa, tepla a života. Doslovný význam jang je "slnečná strana" hory.
    Jin, zatienená strana hory, je protikladom jang, ale nie je možné ju on janga oddeliť. Tak ako nemôže byť tieň bez slnka, nemôže byť jin bez jang. Tieto dva princípy vystupujú vždy spoločne v cykloch a súčasťou prírody a Taa. V taoistickom chápaní však tieto sily nie sú ozajstné protiklady, ale jedna druhú doplňujú. Svoje rozdiely riešia v rámci veľkého kruhu symbolizujúceho jednotu Taa.

Relatívna nezávažnosť všetkých vecí

    Podľa taoistov každá vec existuje len vo vzťahu k veci inej. Svetlo existuje len vtedy, keď ho porovnáme s tmou... Keď sa taoistu opýtate, či je nejaká vec "zlá alebo dobrá" asi odpovie: "V porovnaní s čím?"
    Podľa taoistov, dobro a zlo, áno a nie, nie sú príliš ďaleko od seba, preto treba životné strasti znášať s pokojom. Cesta prírody nie je ani správna ani zlá - proste je. V skutočnosti po určitej dobe sa to čo vyzeralo ako šťastie môže zmeniť na katastrofu a to čo zo začiatku vyzeralo ako nešťastie, skončí dobre. Všetky veci sú v skutočnosti v Tau totožné.
    Taoisti dávajú prednosť jednoduchému, prostému životu v súlade s prírodou pred úspechom a kariérou. Príliš mnoho pýchy spôsobí ľudský pád.

Človek a cesta prírody

    V taoizme neexistuje žiadny posmrtný život v nebeskom kráľovstve, ako tomu je v kresťanstve, ani reinkarnácia v ktorú verí buddhizmus. Centrom pozornosti taoistov je život teraz a tu, život v tomto svete.
    Taoisti si prajú dlhý pozemský život a snaží sa urobiť všetko pre to, aby taký život dosiahli. Žiť podľa taoistických princípov vyžaduje sebadisciplínu, sebauvedomenie a sebakontrolu. Taoisti sa bránia túžbam, žiadostiam a nestriedmostiam, ktoré by ich mohli pripraviť o ich život. Veria, že pomocou najrôznejších životu z zdraviu prospešných činností, ako je cvičenie, meditácia zdravá strava, môžu dosiahnuť veľmi dlhého života. Dúfajú, že keď budú takto žiť, stanú sa sien - dosiahnu nesmrteľnosti v súčasnom živote.
    Taoisti považujú ľudskú bytosť za prirodzenú súčasť vesmíru. Preto život človeka, ktorý svoj život dovedie do stavu harmónie s prírodnými zákonmi a cyklamy vesmíru, môže trvať tak dlho, pokiaľ budú existovať nebesia a zem.
    Príbehy o taoistických mudrcoch popisujú ich cestu k nesmrteľnosti. V týchto príbehoch taoisti umierajú a sú pochovaný, ale potom sa v ich otvorenej rakvy objaví namiesto ich tela len prútik bambusu alebo meč. Podľa taoistov táto premena znamená, že aj keď sa zdá, že telo zomrelo, to, čo v skutočnosti zomrelo, je len symbol, ktorému dotyčný človek predal svoju podobu. Skutočné telo prebýva v nebi nesmrteľných.

Tri poklady

    Taoisti kladú dôraz na význam uchovania "troch pokladov" ľudského života: esencie, energie a ducha. Tieto tri súčasti sú neoddeliteľné a vzájomne závislé. Žiadna z nich nemôže existovať bez ďalších dvoch. Esencia (ťing) sa spája s tvorivosťou a zo základnými telesnými funkciami, vrátane rozmnožovania. Energia (čchy), životná vitalita sa spája s pohybom a silou. Duch (šen) je spojený s vedomím, intelektom a duchovnosťou.
    Tieto tri elementy musia byť udržované v rovnováhe a súlade. Obzvlášť dôležitá je čchy, lebo pôsobí na oba ďalšie elementy. Preto taoisti vyvinuli mnoho spôsobov zameraných na ovládanie a uchovanie čchi (rôzne pohybové cvičenia a podobne).

Taoistický pantheon

    Niektorý taoisti žijú spokojný život s vedomím, že sú súčasťou všeobímajúcej reality Taa a že keď sa ich pozemský život skončí, zasa sa do Taa navrátia.
    Iný taoisti ale veria, že, slovami Lao-ca, "každá forma bytia na svete je prejavom Taa". Najrôznejšie prírodné sily stotožňujú s jednotlivými duchmi a božstvami. Pre takýchto veriacich má taoizmus pripravený celý pantheon - veľký žiariaci šík bohov; všetko viditeľné a neviditeľné na svete je podriadené nejakému božstvu. Je to svet bohov, démonov, bohov ktorý povstali z ľudí (hrdinovia, zbožný ľudia) s vlastnou hierarchiou a presnými pravidlami. O taoistických božstvách sa tu ale nechcem rozpisovať. V knihe z ktorej čerpám nájdete presný popis.

Podľa knihy Taoizmus (Paula R. Hartzová) spracoval Džafar
(V texte som nedával ' za mená napr. Lao-c' píšem len Lao-c)