Táto stránka je len krátky úvod do zložitej problematiky hinduistickej filozofie. Filozofie - a náboženstva - v ktorom sú na jednej strane asketický mnísi a druhej strane napríklad veriaci hľadajúci osvietenie fajčením charasu (hašiš) alebo tantrický hinduisti ktorý dosahujú vyslobodenie pomocou hlbokého zážitku zmyselnej lásky.
Neskôr sa v ďalších kapitolách pokúsim preskúmať celé hinduistické náboženstvo a filozofiu.

   Hinduizmus je veľký a komplexný spoločensko - náboženský organizmus vytvorený z nespočetných siekt, kultov a filozofických systémov, zahŕňajúci rozličné rituály, obrady a duchovné disciplíny ako aj uctievanie nespočetných bohov a bohýň. Mnohotvárnosť tejto komplexnej a predsa trvalej a silnej duchovnej tradície odzrkadľuje geografickú, jazykovú a kultúrnu mnohorakosť rozľahlého Indického subkontinentu. Hinduizmus má celú škálu prejavov od vysoko intelektuálnych filozofií s koncepciami neuveriteľnej šírky a hĺbky až po naivné a detské rituálne praktiky ľudových más. Hinduisti, to sú väčšinou jednoduchý vidiečania, ktorý svojimi každodennými náboženskými praktikami udržujú pri živote ľudové náboženstvo. Ale na druhej strane dal hinduizmus svetu aj veľa vynikajúcich duchovných učiteľov, ktorý šíria jeho hlboké myšlienky.
    Duchovným zdrojom hinduizmu sú védy, zbierka starých náboženských textov, ktorú vytvorili anonymný mudrci, takzvaný védsky "mudrci". Existujú štyri védy a najstaršou z nich je Rigvéda. Vytvorené sú vo védskom sanskrite, posvätnom jazyku Indie, a pre väčšinu hinduistov sú dodnes najvyššou autoritou. Každý filozofický systém, ktorý neuznáva autoritu véd, sa v Indii považuje za neortodoxný. Každá z véd pozostáva z niekoľkých častí, vytvorených v rozličných obdobiach, asi medzi rokmi 1500 až 500 pred n.l. Najstaršie sú posvätné hymny a modlitby. Nasledujúce časti pojednávajú o obetných rituáloch spätých s védskymi hymnami. Na ne nadväzujú Upanišady, ktoré rozpracovávajú filozofický a praktický obsah véd. Upanišady tvoria základ duchovného odkazu hinduizmu. Radou, ktorú obsahujú ich verše sa v posledných dvadsiatich piatich storočiach nechali viesť a inšpirovať najväčší duchovný myslitelia.
    Avšak indické ľudové masy sa nezoznamovali s učením hinduizmu prostredníctvom upanišád, ale prostredníctvom ohromného množstva populárnych príbehov, sústredených vo veľkých eposoch ktoré sú základom rozsiahlej a pestrej indickej mytológie. Jeden s týchto eposov, Mahábhárata, obsahuje v Indii najobľúbenejší náboženský text, prekrásnu duchovnú báseň Bhagavadgítu.
    Gíta, ako sa toto dielo všeobecne nazýva, je dialógom medzi bohom Krišnom a bojovníkom Ardžunom, ktorý je veľmi zúfalý, pretože musí bojovať proti svojim príbuzným vo veľkom boji dvoch rodín, ktorý tvorí hlavný príbeh Mahábháraty. Krišna, preoblečený za Ardžunovho vozataja vedie voz rovno medzi dve armády a v dramatickom prostredí vojnového poľa začína Ardžunovi vyjavovať najhlbšie pravdy hinduizmu. Ako boh hovorí, realistické pozadie, ktoré tvorí vojna medzi dvoma rodinami čoskoro mizne a začína byť jasné, že Ardžunov boj je duchovným bojom človeka, zápasom bojovníka, hľadajúceho osvietenie.
    Základom Krišnovho duchovného učenia, tak ako celého hinduizmu, je myšlienka, že všetky veci a udalosti okolo nás sú iba rozličnými prejavmi tej istej najvyššej skutočnosti. Táto skutočnosť sa nazýva Brahma, je jednotiaci pojem, ktorý vytvára monoteistickú povahu hinduizmu a to napriek tomu, že sa v ňom uctieva množstvo bohov a bohýň. Brahma, najvyššia skutočnosť sa chápe ako "duša", alebo vnútorná podstata všetkých vecí. Je nekonečné a nepostihnuteľné; nemožno ho pochopiť rozumom, ani adekvátne opísať slovami: "Brahma, bez začiatku, najvyššie: nad všetkým čo je a čo nie je. Tá najvyššia Duša je nepoznateľná, neohraničená, nezrodená, nedá sa vyjadriť slovami ani postihnúť myšlienkami." Ale ľudia chcú o tejto skutočnosti hovoriť a hinduistický mudrci so svojou typickou záľubou v mýtoch, vykreslili Brahma ako božské a hovoria o ňom mytologickým jazykom. Rôznym prejavom tohto Božského dali hinduisti mená bohov a uctievajú ich, ale sväté písma dávajú zreteľne najavo, že všetci títo bohovia sú iba odrazom rovnakej najvyššej skutočnosti:

   Ľudia hovoria: "Uctievaj tohto boha! Uctievaj tamtoho boha! - jedného po druhom - veď je to jeho (Brahmovo dielo)! A ono samo je všetkými tými bohmi.

    Brahma sa v ľudskej duši prejavuje ako Átma a myšlienka, že Átma a Brahma, individuálna a najvyššia skutočnosť, sú jedno a to isté, hovorí jadro Upanišád:

    To čo je najjemnejšou podstatou, je dušou celého tohto sveta. To je Skutočnosť. To je Átma. To si ty.

    Základnou a ustavične sa opakujúcou témou hinduistickej mytológie je stvorenie sveta sebaobetovaním Boha - "obetovanie" v pôvodnom zmysle "odovzdanie sa" - čím sa Boh stáva svetom, ktorý sa nakoniec znovu stane Bohom. Táto tvorivá činnosť Božského sa nazýva líla, božská hra, a svet sa považuje za javisko tejto božskej hry.
    Mýtus o líle má ako väčšina hinduistickej mytológie silnú magickú príchuť. Brahma je veľký čarodej, ktorý sa transformuje do sveta a tento skutok vykonáva svojou "magickou tvorivou silou", čo je v Rigvéde pôvodným významom máje. Slovo mája - jeden z najdôležitejších termínov indickej filozofie - počas storočí veľakrát zmenilo svoj význam. Namiesto "moci" alebo "sily" božského herca a čarodeja začalo označovať psychický stav každého, kto je pod vplyvom magickej hry. Pod vplyvom máje zostaneme dovtedy, kým sa necháme mýliť myriadami podôb božskej líli vydávajúcich sa za skutočnosť a nepochopíme jednotu Brahma, ktorá je základom všetkých týchto podôb.
    Mája teda neznamená, že svet je ilúzia, ako sa často chybne tvrdí. Ilúzia spočíva len v našom pohľade na vec, keď si myslíme, že tvary a štruktúry, veci a udalosti okolo nás vôkol nás sú pravou podobou prírody namiesto toho, aby sme si uvedomili, že sú to predstavy našich merajúcich a kategorizujúcich myslí. Mája je ilúziou, keď považujeme tieto predstavy za skutočnosť, keď zamieňame mapu za územie.
    Podľa hinduistického pohľadu na pohľadu na prírodu sú vlastne všetky jej podoby relatívnou, plynúcou a ustavične sa meniacou májou vyvolanou veľkým čarodejom božskej hry. Svet máje sa neustále mení, pretože božská líla je rytmická a pohyblivá hra. Dynamickou silou tejto hry je karma, ďalší mimoriadne dôležitý pojem indickej mystiky. Karma znamená "čin". Je to aktívny princíp hry, celý vesmír v čine, kde je všetko so všetkým dynamicky pospájané.
    Ako hovorí Gíta:

    Karma je tvorivá sila, z ktorej pochádza život všetkých vecí.

    Význam karmy, podobne ako máje, zostúpil z pôvodnej kozmickej úrovne na ľudskú úroveň, kde získal psychologický zmysel. Kým je náš pohľad na svet roztrieštený, kým sme pod vplyvom máje, a nazdávame sa, že jestvujeme oddelene od nášho okolia a môžeme konať nezávisle, sme spútaný karmou. Vyslobodiť sa z pút karmy znamená uvedomiť si jednou celej prírody, vrátene nás, a podľa toho konať.
    Vyslobodiť sa spod vplyvu máje, prelomiť putá karmy znamená uvedomiť si, že všetky javy, ktoré vnímame našimi zmyslami, sú súčasťou tej istej skutočnosti. Znamená to spoznať, konkrétne a osobne, že všetko, vrátane nás samých je Brahma. Toto poznanie sa v hinduistickej filozofii nazýva mokša, čiže "vyslobodenie" a je samou podstatou hinduizmu.
    Hinduizmus predpokladá, že k vyslobodeniu vedie nespočetne veľa ciest. Nikdy by však od všetkých svojich stúpencov neočakával, že budú schopný pristupovať k Božskému rovnakým spôsobom, a preto poskytuje rozličné rituály a duchovné cvičenia pre rozličné modusy vedomia. Skutočnosť, že tieto koncepcie alebo praktiky sú protichodné, hinduistov ani najmenej netrápi, lebo vedia, že brahma je i tak nad všetkými pojmami a predstavami. Z tohto postoja vyplýva veľká tolerancia a schopnosť hinduizmu všetko obsiahnuť, ktorá je preň taká charakteristická. Najintelektuálnejšou školou hinduizmu je védanta, vychádzajúca z Upanišád a kladúca dôraz na Brahma ako na neosobnú, metafyzickú bez akéhokoľvek mytologického obsahu. Avšak napriek svojej vysokej filozofickej a intelektuálnej úrovni sa védantská cesta k vyslobodeniu, zahŕňajúca každodennú meditáciu a iné duchovné cvičenia, ktoré majú viesť k stotožneniu s Brahma, veľmi líši od každej školy západnej filozofie.
    Ďalšou dôležitou a významnou cestou k vyslobodeniu je joga; toto slovo znamená "spriahnuť", "spojiť" a vzťahuje sa na spojenie individuálnej duše z Brahmom. Jestvuje veľa jogických škôl a množstvo metód, zahŕňajúcich základný telesný výcvik a rozličné mentálne cvičenia pre ľudí rôznych typov a nachádzajúcich sa na rozličnej duchovnej úrovni.
    Najobľúbenejším spôsobom ako sa hinduista pokúša priblížiť k Božstvu, je uctievanie niektorého osobného boha alebo bohyne. Bohatá indická obrazotvornosť vytvorila tisíce božstiev, ktoré sa objavujú v nespočetných prejavoch a podobách.
    Dnes sú v Indii najuctievanejšími božstvami Šiva, Višnu a Božská Matka. Šiva je jedným z najstarších indických bohov, ktorý na seba môže brať mnoho podôb. Volajú ho Mahešvara, Veľký Pán, keď sa predstavuje ako perzonifikácia plnosti Brahma. Môže však zosobňovať aj veľa jednotlivých aspektov Božského, pričom najoslavovanejšou je jeho podoba Nátaradža, Kráľa tanca. Šiva ako kozmický tanečník, je bohom tvorenia a zániku, ktorý svojim tancom udržuje nekonečný rytmus vesmíru.

    Aj Višnu sa objavuje v mnohých vteleniach, a jedným z nich je boh Krišna z Bhagavadgíty. Vo všeobecnosti platí, že Višnovou úlohou je byť ochrancom vesmíru.
    Šakti sa objavuje aj ako Šivova manželka a obaja sú často znázorňovaný ako veľkolepé chrámové sochy vo vášnivom objatí, ktoré vyžarujú takú mieru mimoriadnej zmyselnosti, aká je celkom neznáma západnému religióznemu umeniu. Na rozdiel od väčšiny západných náboženstiev sa telesná rozkoš v hinduizme nikdy nepotláčala, lebo telo sa vždy považovala za neoddeliteľnú súčasť ľudskej bytosti a neoddeľovalo sa od ducha. Hinduista sa preto neusiluje ovládať vôľou svoje telesné túžby, ale snaží sa chápať sám seba ako celistvú bytosť, telo aj myseľ. V hinduizme sa dokonca vyvinula vetva, stredoveký tantrizmus, v ktorej sa osvietenie hľadá pomocou hlbokého zážitku a zmyselnej lásky, "v ktorej každý je obidvomi", v súlade zo slovami Upanišád:

    Ako muž, keď je v objatí milovanej manželky, nepozná nič vnútri ani vonku, tak aj táto osoba, keď je v objatí inteligentnej Duše, nepozná nič vnútri ani vonku.

    Šiva, tak isto ako Šakti a početné ďalšie ženské božstvá, ktoré sa v hojnom počte vyskytujú v hinduistickej mytológii, sa dáva do úzkeho súvisu s touto stredovekou formou erotického mysticizmu. Toto množstvo bohýň znovu ukazuje, že v hinduizme sa telesná a zmyslová stránka ľudskej povahy, ktorá sa vždy spája zo ženou, chápe ako celkom integrovaná súčasť Božského. Hinduistické bohyne sa nezobrazujú ako sväté panny, ale v zmyselných objatiach ohromujúcej krásy.
    Západná myseľ sa dá ľahko zmiasť rozprávkovým počtom bohov a bohýň, ktorý v rozličných podobách a vteleniach zaľudňujú hinduistickú mytológiu.
    Aby sme pochopili, ako si hinduisti dokážu poradiť s týmto množstvom božstiev musíme si uvedomiť základný postoj hinduizmu - že všetky tieto božstvá sú v podstate totožné. Všetky sú prejavmi tej istej božskej skutočnosti, odrazom rozličných aspektov nekonečného, všadeprítomného a - v konečnom dôsledku - nepostihnuteľného Brahma.

Podľa knihy Fritjof Karpa Tao fyziky spracoval Džafar.