Make your own free website on Tripod.com


témy1.JPG (4477 bytes)

Reinkarnácia v Novom zákone

Kresťanstvo a gnóza

Justiniánova kliadba a 5. ekumenický koncil

Hovory "Reinkarnácia vs. nebo a peklo"

 



Prvé tri kapitoly pojednávajú o diktáte cisára Justiána ktorý na 5. ekumenickom koncile v Konstantinopole roku 553 dal bez ohladu na postoj pápeža a kresťanskej obce zatratiť a prehlásiť za bludné učenie o reikarnácii, ktoré bolo v rannom kresťanstve úplnou samozrejmosťou. Štvrtá kapitola "Hovory..." je rozhovorom medzi zástancom znovuzrodenia a kresťanským kňazom.

 

Reinkarnácia v Novom zákone

    V Novom zákone je niekoľko miest, ktoré sa vzťahujú celkom jednoznačne k fenoménu znovuzrodenia a nedá sa ich prehliadnuť alebo dokonca úmyselne nesprávne pochopiť. Viera v reinkarnáciu v ranných kresťanských obciach bola ešte samozrejmá, dokiaľ v roku 553 nepadla za obeť historickému omylu, keď bola na 5. Ekumenickom koncile v Konstantinopole prehlásená za bludnú (pozri kapitolu Osudná Justiniánová kliadba) a tím mala byť naveky z kresťanstva vymetená.
    Už v grécko-rímskom svete antiky bola myšlienka znovuzrodenia veľmi rozšírená. Veľký grécky filozof a matematik Pythagoras (asi 570-496 pr.n.l.), súčasník Buddhy bol presvedčený o sťahovaní duší a existuje mnoho legiend o cestách Pythagora do Indie. Presvedčeným stúpencom reinkarnácie bol aj Platón a tiež vo filozofii stoikov hraje znovuzrodenie hlavnú rolu. Toho istého názoru boli napríklad aj známy básnici, Ježišovy súčasníci, Vergilius a Plútarchos.
    Aj v antickej severnej Afrike, prednej a strednej Ázii, od Anatólie a Egypt až po Perziu bolo sťahovanie a znovuzrodzovanie duší súčasťou všeobecných náboženských predstáv. V žalmoch (90,3) sa hovorí, že Boh obracia ľudí v prach a hovorí k nim: "Späť, synovia Adamovi !". Friedrich Weinreb hovorí dokonca o trestnej inkarnácii v dobytku, ako je popísané v Knihe Jonášovej, rovnako ako o opätovnom vtelení Nimrodovom. Weinreb objasňuje židovské pojatie Božskej duše "Nešama" ako vo všetkých ľuďoch rovnako dokonalé Božstvo, z ktorého čas od času vystupuje tá či oná charakterová vlastnosť.
    V roku 30 nášho letopočtu boli židia plne uzrozumený s učením o sťahovaní duší, ktoré nazývali Gilgal. Ako hovorí cirkevný otec Hieronimus, bola doktrína Gilgal u prvých kresťanov všeobecne uznávaná. V Meyersovom konverzačnom lexikóne z roku 1907 sa k téme "Reinkarnácia v židovskom talmude" hovorí: "Židia v čase Krista takmer všeobecne verili v sťahovanie duší. Talmudisti sa domnievali, že Boh stvoril len určité množstvo židovských duší, ktoré sa neustále vracajú, pokiaľ existujú Židia, niekedy sú za trest uvrhnuté do zvieracieho tela, v Deň vzkriesenia však budú všetci očistený a v telách spravodlivých v Zemi zasľúbenej ožijú..." (Sv.18,s.263)
    A konečne aj v závere Starého zákona je aj proroctvo, ktoré ohlasuje znovuzrodenie Eliáša (v roku 870 p.n.l.): "Aha, posielam k vám proroka Eláša, skôr ako príde deň Hospodinov veľký a hrozný." (Malachiáš 3,23) O niekoľko storočí neskôr sa zjaví Zachariášovy posol a zvestuje mu narodenie Syna: "Anjel mu povedal: Neboj sa Zachariáš, lebo tvoja prosba bola vypočutá; tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš mať radosť a veselie a mnohý sa budú radovať z jeho narodenia. Bude veliký pred Pánom, víno a opojný nápoj nebude piť, už od materského klína bude naplnený Duchom svätým. A mnohých zo synov izraelských obráti k Pánovi, ich Bohu; sám pôjde pred ním, v duchu a moci Eliášovej, aby obrátil srdce otcov k synom..." (Lukáš 1,13-17)
    Na otázky učeníkov Ježiš neskôr výslovne prehlasuje, že Ján Krstiteľ bol Eliáš. "To je ten, o ktorom je písané: Aha, ja posielam posla pred tvojou tvárou, aby ti pripravil cestu. Amen, vravím vám, medzi tými, kto sa narodili z ženy, nevystúpil nikto väčší ako Ján Krstiteľ; avšak i ten najmenší v kráľovstve nebeskom je väčší ako on... Lebo všetci proroci a Zákon prorokovali až po Jána. A ak to chcete prijmúť, on je Eliáš, ktorý má prísť." (Matúš 11,10-14)
    Po Jánovy (1,21) odpovedá Ján Krstiteľ kňazom, že nie je Eliáš. Je sporné, prečo Krstiteľ na tomto mieste odpovedá na otázku, či je Eliáš. Prinajmenšom to ukazuje, že kňazi sa domnievali, že je jeho novou inkarnáciu.
    Kde strávil Ján svoje mladé roky - kde bol teda vychovávaný, sa nedozvieme.
    U Lukáša stojí lapidárna veta: "Chlapec rástol a silnel na duchu; a žil na púšti až do dňa, keď predstúpil pred Izrael." (Lukáš 1,80)
    Nemôžme si myslieť, že tiež Ján (tak isto ako Ježiš o čom sa píše v inej kapitole Kersteinovho diela) bol poznaný ako vysoká inkarnácia a preto svoju kláštornú výchovu získal priamo v ďalekej Indii? V tomto prípade by "príprava cesty Pána" nebola myslená len ako symbol.
    Na inom mieste sa Ježiš pýta svojich učeníkov: "Za koho ľudia pokladajú "Syna človeka?" A oni povedali: "Jedny za Jána Krstitela, druhý za Eliáša, iný za Jeremiáša alebo jedného z prorokov." Povie im: "A za koho ma pokladáte vy ?" Šimon Peter odpovedal: "Ty si Mesiáš, Syn Boha živého." (Matúš 16,13-16)
    A učeníci sa pýtali Ježiša: "Ako to, že hovorili zákonodarci, že najprv musí prísť Eliáš ?" A on im odpovedal: "Áno, Eliáš príde a obnový všetko. Avšak vravím vám, že Eliáš už prišiel, ale nepoznali ho, a urobili s ním, čo sa im zapáčilo; tak aj Syn človeka bude od nich trpieť." Vtedy učeníci pochopili, že hovoril o Jánovi Krstiteľovi. (Matúš 17,10-13)
    Podľa textov evangélií teda Ježiš sám potvrdzuje, že duša Eliáša už v Jánovi zažila svoje znovuzrodenie. Eliáš sa pokúsil presadiť monoteizmus na kráľovskom dvore a učil, že sa Boh nezjavuje v násilí a ničení, ale v "tichom ševelení", teda v trpezlivosti a v pokojnom pôsobení.
    Eliáš je typickým potulným kazateľom, oblieka sa do handier, živý sa podivuhodným spôsobom, sám koná zázraky - ako rozmnožovanie jedla a kriesenie mŕtvych -, ku svojmu poslaniu pristupuje z vrúcnym zanietením a zhromažďuje okolo seba zástupy učeníkov. Nakoniec opäť mizí mysterióznym spôsobom (nanebevystúpením), po tri dni ho hľadá 50 mužov, ale už ho nikdy nenájdu.
    Ježišovi učeníci vedia, že Ježiš je inkarnácia, ale jeho identita je im nejasná a uchyľujú sa k rôznym špekuláciám. Ježiš sám nezaujíma žiadny postoj k dohadom, ale nepriamo potvrdzuje domnienky svojich učeníkov tým, že povzbudzuje a ďalej im radí: "Ale kto vám hovorí, že ja som ?" Hodné pozornosti sú tiež sdelenia v Novom zákone (Matúš 14,1-2;16,13-14;Marek 6,14-16;Lukáš9,7-9) o názoroch ľudí a tiež o dohadoch Heroda, o tom, čia duša by asi mohla byť stelesnená v Ježišovi. Tieto miesta dokazujú, že reinkarnácia bola v tých dobách rozšírenou vierou. Podľa Josepha farizejovia verili na "moc tých..., ktorý sa vracajú do života", a na to, že duše dobrých ľudí prechádzajú do iného tela.
    Pri rozprávaní o človeku, ktorý bol od narodenia slepý, a ktorého mal Ježiš liečiť (Ján 9), sa učeníci vyslovene pýtajú: "Majstre, kto sa prehrešil, že sa ten človek narodil slepý ? On sám, alebo jeho rodičia ?" Už sama táto otázka o tom, či sa niekto mohol narodiť slepý kvôli svojim hriechom, samozrejme predpokladá predchádzajúci život a na neho nadväzujúce znovuzrodenie. Okrem toho otázka prirodzene tiež zahŕňa ideu karmi, kde činy v predchádzajúcom živote majú vplyv na nasledujúci život.
    Tiež v tretej kapitole Jánovho evangélia sa stretávame z myšlienkou reinkarnácie. Keď sa Ježiš stretol s farizejom Nikodémom, pozdravil ho, jedného z "najvyšších Židov", nasledujúcimi slovami: "Amen, amen, pravím tobě, nenarodí-li se kdo znovu, nemúže spatřit královstvý Boží." Nikodém mu povedal: "Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý ? Nemôže predsa vstúpiť do tela svojej matky a druhýkrát sa narodiť." Ježiš odpovedal: "Amen, amen, pravím tobě, nenarodí-li se kdo z vody s z Ducha, nemúže vejít do královstvý Božího." (Ján 3,3-5)
    Najzreteľnejší odkaz na reinkarnáciu v Novom zákone sa nachádza v Liste Jakubobom (3,6), kde sa hovorí, že jazyk "poškvrňuje celé telo a ničí celý náš život, sám podpaľovaný pekelným plameňom." Vybraný preklad spojenia kruh životov je vo väčšine vydaní Biblie (tento citát pochádza z ekumenického vydania Biblie z r. 1985) skomolením významu gréckeho originálu, kde sa viac-menej hovorí: kruh zrodenia alebo kolo života. To presne odpovedá indickej predstave o kolese znovuzrodenia (samsára), ktoré ako "kruh zrodenia" stojí podľa listu Jakubovho v plameňoch. Väčšina teológov prehlasuje, že tieto miesta v texte sú "gnosticky" ovplyvnené a že gnóze - tu sú všetky cirkvi, sekty a teológovia moderného kresťanstva zajedno - nie je kresťanská a stojí vo fundamentálnom protiklade voči Ježišovmu učeniu.

 

Kresťanstvo a gnóza

    V ranných kresťanských teologických spisoch a iných historických dokumentoch existujú početné doklady o rôznych vzťahoch medzi kresťanstvom a indickým myslením a v rukopisoch cirkevných Otcov z onej doby nájdeme mnoho odkazov, ktoré sú aj napriek neskorším opravám ešte aj dnes jednoznačné v zmysle učenia o znovuzrodení. Podľa prvého cirkevného dejepisca Eusebia bol zakladateľ vyhlásenej teologickej školy v Alexandrii Pantainos pred začatím svojej teologickej činnosti v Indii.
    V prvom storočí rozkvitol obchod medzi Ríšou rímskou a Indiou a jeho centrom bola Alexandria. Spolu s tovarom sa do Alexandrie dostával aj indický spôsob myslenia a prenikal aj do náboženstva a svetového názoru. Kresťanstvo nemalo v tej dobe ešte žiadnu jednotnú organizovanú cirkev, ale ho tvorilo mnoho jednotlivých skupín, ktoré sa zbližovali z rôznymi filozofickými školami, hlavne s takými, ktoré boli neskôr zahrnuté pod jednotný súhrnný názov "gnóza". Väčšinu gnostických filozofií účastníci koncilov neskôr odsúdili ako bludné učenia, ale napriek tomu sa tieto filozofie udržali až do stredoveku, pokiaľ ich posledných stúpencov (katari, albingenskí, bogomilovia) hierarchická rímska cirkev krvavo nevyhladila. Všetkým týmto gnostickým skupinám bolo spoločné to, že verili ako v Ježiša, tak aj v reinakrnáciu a tézam mnohých vedcov. Prakresťanstvo v gnoze bolo teda jediným hnutím a údajný protiklad medzi obidvoma skupinami pre neskoršie sfalšovanie dejín cirkví nie je až do dnešnej doby presvedčivo vyvrátený. Niektorý vedci sa dokonca domnievajú, že v Alexandrii v tej dobe existovali buddhistické kolónie. V každom prípade je nesporným faktom, že v 2. stor. n.l. sa veľké posolstvo buddhistických mníchov z Egypta (k tomuto sa vrátime na inej stránke) zúčastnilo veľkej buddhistickej konferencie na Cejlóne.
    Ak sa v prvých desaťročiach na prelome nového veku naozaj stúpenci Buddhu v Alexandrii vyskytovali, určite sa nenazývali buddhisti, ale pravdepodobne tak, ako ich bratia v Indii, a síce stúpenci Dharmi. Do gréčtiny by sa slovo Dharma najskôr prekladalo slovom Logos a vyznávači tohto učenia logikovia. Skutočne bola časť gnostikov nazývaná logikmi. Slávny úvod k Jánovmu evangéliu - Na začiatku bolo slovo... - by sa tiež mohol v preklade interpretovať tak, že by znel ako citát z buddhistických kníh - Základom (všetkých vecí) je Dharma..., lebo grécke slovo "arche" má mnohoznačnejší význam ako len "počiatok", je s ním možné vyjadriť tiež "pôvod", "princíp" a "vládu". Najposvetnejšou inštitúciou buddhizmu je trojica Buddha, Dharma a Sangha. Kresťanská teológia pozná svätú trojjedinosť Otca, Syna a Ducha svätého, kde je Syn stotožňovaný s logom, teda Dharmou, a tretia osoba - Duch svätý - má svoje pôsobenie v obci veriacich (= Sangha).
    Pojem svätej Trojice, trojakej formy božstva, existuje od najstarších dôb v svete náboženských predstáv počínaje Egyptom až po východnú Áziu. V starovekom Egypte poznali trojicu slnečného boha, matky Zeme a syna Slnko. Čínskym ekvivalentom je trojica nebies, Zeme a dokonalého človeka (ktorého prototypom, Synom nebies, bol cisár). Hinduistické túimurti vo svojej verzii Brahma-Šiva-Višnu bola síce rozvinutá až v stredoveku, svojimy koreňami však siaha do podstatne starších predstáv o trojjedinosti. Vo filozofii védanty, jadra moderného hinduizmu, je Boh, poprípade Božstvo, pripisované ako sat (bytie), čit (vedomie) a ánanda (osvietenie, spása), čo je neprehliadnutelná paralera ku kresťanskej trojici.
    Všade v rannom kresťanstve je možné jasne identifikovať gnostické myšlienky, ako napríklad v Listoch Pavla, predovšetkým v tom, ktorý pravdepodobne nepochádza od Pavla, a síce Efezským, a v Jánovom evangéliu. Pretože takmer všetky "heretické" spisy cirkev zničila, je tým dnes obmedzený prístup k originálnym svedectvám. V gnostickej literatúre sa dochovala Pistis Sophia (gréc. pistis - viera, sophia - múdrosť), knihy Jeú a koptská knižnica z Nag Hammadi, pochádzajúca zo štvrtého storočia n.l., ktorá bola objavená podobným spôsobom ako zvitky u Mŕtveho mora (opis niektorých zvitkov má na svojej homepage Enzo Molinare, pozri Zdroje).
    Aj cez popieranie súvislosti medzi prvotným kresťanstvom a gnózou cirkevným dejepisectvom, je nesporné, že teológia, ktorá bola tiež neskôr uznaná rímskou cirkvou ako pravoverná, vznikla obklopená duchovným prostredím gnózy v Alexandrii, kde žili a pôsobili prvý veľký teológovia - Kléméns (asi 150-214) a Órigenés (asi 185-254). Klémés Alexandrijský bol nielen s duchovným svetom Indie oboznámený, ale prekázatane poznal Buddhove učenie a jeho výroky o sťahovaní duší hovoria samy za seba: "Pred založením sveta sme ale my, ktorý sme už skôr samy existovali skrz naše bytie v Bohu, my, rozumné výtvory božského Logu, skrz ktorý prastarý sme..." - "Lebo tím tak za jedným zrodením nasleduje ďalšie, chce nás pozvoľna priviesť v nesmrteľnosti."
    Kléménsovým žiakom bol Órigémes, zakladateľ systematickej kresťanskej teológie. K jeho učitelom patril tajuplný muž Ammonios Sakkas, tiež nazývaný Ammonios Sakerský. Sakerovia boli severoindický kmeň a pôvod Ammonia je mimo všetkých pochybností indický, a predsa mnoho bádateľov je dnes toho názoru, že priezvisko Sakkas neznamená Sakerský, ale skôr Šákja alebo Šákjamuni, čo by si vynucovalo myšlienku, že Ammonios bol buddhistickým mníchom.
    Órigenés, tento po Augustínovi najdôležitejší ranne kreaťanský teológ, bol teda žiakom buddhistického mnícha z Indie a mnohé obrazy a metafory v jeho teologickom diele boli pravdepodobne prevzaté z buddhizmu. Z Órigenových spisov sa bohužiaľ dochoval len zlomok a kvôli jeho veľkej tolerancii voči inak zmýšľajúcim a predovšetkým kvôli jeho viere v znovuzrodenie bola neskôr väčšina jeho diel zničená. Zachovalo sa však jeho hlavné dielo "De principiis", pokus o systematiku kresťanského učenia v pozmenenom latinskom preklade Rufina a Aquileje, jeho spis "Contra Celsum" a "Komentár k Matúšovi". To, že sa Órigénes kladne staval k praexistencii duší a závislosti na predošlých činoch, ukazujú dve miesta z jeho spisov: "Každá duša... prichádza na tento svet silnejšia o víťazstvo alebo oslabená porážkami vo svojom predchodzom živote. Jej miesto na tomto svete... je určené jej predošlými zásluhami alebo zlyhaniami." - "Nie je už v súlade z rozumom, že každá duša ... je vpravená do tela, a síce podľa svojich predchodzích skutkov ? ... Duša používa v danom čase telo..., ale jeho zmenený stav už potom pre ňu nie je adekvátny a vymení ho teda za iné." Podobne sa vyjadrujú ešte mnohý iný teológovia z doby pred osudným koncilom v roku 553, ako napr. Řehoř z Nyssy (asi 224-391): "Pretože ale duša musí byť očistená istým liečivým postupom tiež zhanobenia spôsobeného hriechmi, prikláňa sa v súčasnom živote k nástrojom cnosti, aby rany vyliečila. Ak sú v súčasnom živote neliečiteľné, je liečivé pôsobenie prenechané nasledujúcemu životu."

 

Osudná Justiniánova kliadba.

    Až do dnešného dňa zastávali prakticky všetci cirkevný historici názor, že učenie o reinkarnácii bolo oficiálne prehlásené za bludné riadnym uznesením na koncile v Konstantinopole roku 553. Ak však okolnosti preskúmame trošku podrobnejšie, stane sa táto téza ďalej neudržateľná. Diskreditácia učenia o znovuzrodeniach sa v skutočnosti vzťahuje len na osobnú kliadbu cisára Justiniána, ktorý sa nijak nepodieľal na uznesení koncilu. Justiniánová ctižiadostivá a panovačná manželka Theodora bola (podľa historika Prokopia) dcérou ošetrovateľa medveďov v amfiteátri v Bizancii. Svoj strmý výstup na miesto panovníčky začala ako kurtizána. Aby zahladila stopy svojej nedôstojnej minulosti, nechala neskôr, už ako cisárovná prísnych mravov, päťsto svojich bývalých profesionálnych kolegýň stýrať a umučiť. Pretože by podľa zákonov karmy a znovuzrodenia vo svojom ďalšom živote musela za svoje hrozné činy pikať, celý svoj vplyv uplatnila na to, odstránenie učenia o reinkarnácii presadila. O účinnosti takého zrušenia pomocou "božského rozhodnutia" musela byť úplne presvedčená. Okrem toho cisár a jeho manželka usilovali o upevnenie mocenskej prevahy Konstantinopola voči Rímu a rímskemu pápežovi, čo osvetľuje politické pozadie vynesenia kliatby proti orieginistom bez súhlasu pápeža a západorímskych biskupov.
    Už v roku 543 vyhlásil cisár Justián boj učeniu Origéna bez ohľadu na postoj pápeža a nechal ich sinodem zatratiť ako kacírske. V roku 553 zvolal Justinián koncil do Konstantinopolu, ktorý bol neskôr uznaný ako 5. ekumenický koncil. Tento "koncil" bol úplne osobnou záležitosťou Justiána, ktorý sa považoval za hlavu východnej cirkvi a tento mocenský nárok sa pokúsil presadiť aj voči západorímskemu pápežovi. Z 165 prítomných biskupov pochádzalo len dvanásť zo západného Ríma, všetci ostatný biskupi výslovne svoju účasť na tomto koncile odmietli. Východný biskupi, ktorý sa dostavili boli závislý vazali, ktorý sa nemohli postaviť na odpor tlaku cisára. Tiež pápež Vigilius sa z protestu na koncil nedostavil, aj keď sa v tej dobe v Konstantinopole zdržoval.
    Rovnako ako už v roku 543 na synodu Východných cirkví nechal cisár na tomto zhromaždený zatratiť Órigenove učenie o znovuzrodzovaní a vydať proti nemu pätnásť anatémat (cirkevných kliadieb).
    Oficiálne protokoly ôsmich koncilových zasadaní, ktoré trvali štyri týždne, museli byť ale v každom prípade predložené pápežovi k ratifikácii. Pod tlakom cisára ctižiadostivý pápež Vigilius, ktorý sa stal pápežom v roku 537 len na naliehanie cisárovny, nakoniec uznesenie koncilu, ktoré mu boli predložené, podpísal. Rozhodujúce je ale to, že sa zaoberali podkladmi, predloženými pápežovi, len zo sporom o troch učencov, Justiniánom označenými ako kacíri (tzv. "Spor o tri kapitoly"), proti ktorým cisár vydal edikt už štyri roky predtým. O Órigenovi v nich však nebolo ani slova. Aj nasledujúci pápeži Pelagius I., Pelagius II. a Řehoř I. Veliký hovorili o 5. Koncile, aniž by sa o Origenovy len slovkom zmínili. Presvedčení, že kliadba Justiánová: "Kdo učí smyšlené predchozí existenci duše a o její monstrózní obnově seba samé, budiž proklet !" je časťou uznesenia koncilu, sa pevne usadilo c myslení cirkvi. Priebeh historických udalostí celkom jasne ukázal, že domnelý zákaz učenia o reinkarnácii nebol ničím iným, len historickým omylom.
    Už v roku 1900 uviedol Američan James Morgan Pryse celú radu odkazov na učenie o reinkarnácii v Novom zákone. Podľa Pryseho pokračuje toto učenie o fundamentálnych poznatkoch antiky o starých filozofiách úplne samozrejme v Novom zákone. Identickosť spirituálneho princípu v ľudskom bytí zo spirituálnym princípom celého vesmíru (mikrokozmos/makrokozmos) vypovedá o tom, že človek v sebe nosí všetky elementy, sily a procesy kozmu materiálne aj v božskom zmysle. Tento poznatok ukazuje na duchovnú jednotu všetkých bytostí a vidí prírodu ako neodtrhnutelnú od Boha. Ozrejmuje to, že Božské je vo všetkom a skrz všetko, v každom okamžiku aj v tej najmenšej čiastočke vesmíru.
    Človek je vo svojom fyzickom tvare manifestáciu z okruhu indiferentnej, nekonečne a času nepodliehajúcej Božskej jednoty, ktorá sa v cyklických úsekoch materializuje v rôznych formách bytia.
    Vlastná a pôvodná existencia je naveky nezmeniteľná, oproti tomu príroda alebo vesmír je trvale sa meniaci stav.
    Takto by duša - alebo duch - človeka bola v jeho najhlbšom vedomí večná a vo svojom trvalom prichádzaní a uplývaní (reinkarnácii) vystavená neprerušovanému sledu príčin a účinkov.
    Aby sa človek konečne mohol vrátiť k Božskému stavu, je treba, aby si bol tohto princípu vedomí a aby svojim jednaním prekonal materiálne aspekty svojej existencie. Po dlhej rade životov sa podarí prekonať osudné utrpenie skrz telo a v dokonalosti sa roztaví vnútorné alebo duchovné jástvo do večnej jednoty.
    Tak by sa dalo učenie o reinkarnácii charakterizovať niekoľko málo slovami.
    Pomocou vedenia, poznania, meditácie, askézy, rozjímania, odriekania atď. Je možné prekonať úzke medze telesnosti už na Zemi a uvedomiť si svoju božskú prirodzenosť. Tento ciel je v Matúšovom texte formulovaný takto: "Buďte tu dokonalý, ako je dokonalý váš nebeský Otec." (Matúš 5,48) Ale cesta k tomu vedie cez mnoho nových zrodení, pokiaľ nebude človek prebudený ako úplné Božie dieťa a pokiaľ nebude schopný takých činov ako Ježiš.
    "Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne; ak nie; verte aspoň pre tie skutky ! Amen, amen, hovorím vám: Kto verí vo mňa, aj on bude robiť skutky, ktoré ja robím, a ešte väčšie..." (Ján 14,11-12)
    Podľa môjho názoru (píšel Holger Kersten) odpovedá Ježiš úplne dokonale ideálnemu obrazu bódhisattvy (pozri stránku Základy učenia buddhizmu), t.j. budúcemu buddhovy, ktorý sa, stojací pri bráne k úplnému osvieteniu, zo súcitu z ľuďmi znovu inkarnoval.
    Ježiš sa už nachádza veľmi blízko božskému stavu a zbavil sa všetkých osobných zväzkov a všetkého egoistického usilovania. Spoznal svoje pozemské bytie, kolobeh životov určených karmou, ako príčinu všetkého utrpenia, svojim učeníkom kázal o zrieknutí sa svetského života a ukázal im cestu k osvieteniu cez "pravé jednanie" a vytváranie dobrej karmi. "Prežitie západného ľudstva závisí na opätovnom vnesení idei karmi do myslenia más," povedal Paul Brunton a keď sa nám podarí (opäť) preniknúť do predstáv viery v karmu a reinkarnáciu, nadobudne Ježiš aj bez telesného zmŕtvychvstania celkom nové dimenzie, ukazujúce smer k nadchádzajúcemu veku.

Podľa knihy Ježiš žil v Indii od Holgera Kersteina upravil Džafar

 

Hovory "Reinkarnácia vs. nebo a peklo"


Pripravuje sa...