Make your own free website on Tripod.com

 

Imagehbk.jpg (36450 bytes)

 

Texty na tejto stránke sú zatiaľ len moje neusporiadané poznámky z kníh. Preto ak nenadväzujú alebo ak sa bude zdať, že niektoré pojmy nie sú správne vysvetlené, bude to napravené po dokončení stránky. Robil som to naozaj narýchlo.
Slovo kabbala píšem v textoch niekde ako "kabbala" a inde "kabala". Je to preto, že ani sami kabbalisti sa nevedia dohodnúť ako sa slovo píše. Zvykol som si na kabbalu z dvoma "b", ale na niektorých miestach v texte nechávam "b" len jedno (podľa autora z ktorého knihy čerpám)

 

1. Kabbala - pojem, klasifikácia diel

    Pod pojmom Kabbala obyčajne rozumieme súbor vnútorných mystických náuk vzťahujúcich sa k židovskej náboženskej tradícii. Už z tohto dôvodu predstavuje Kabbala rozsiahly súbor literárnych diel, vzniklých v staršej a novšej dobe.
    Tí ktorý sa zaoberajú izraelsko - hebrejskou vedou vedia, že súbežne s Bibliou existovalo ústne podanie, určené k tomu, aby určitý okruh zasvätených bol privedený do stavu v ktorom si ujasní a pochopí Zákon, tj. Tóru. Táto tradícia prechovávaná dlhú dobu ústne má viacero odvetví.
    Na prvom mieste stojí to, čo sa týka samostatného usporiadania Biblie. Obdobne ako v stredoveku maly stavebné hute určité tajné pravidlá, týkajúce sa konštrukcie katedrál, tak bola konštrukcia každej hebrejskej Biblie podriadená presným zásadám, ktoré predstavujú jednu zo základných zložiek tradície. (Skutočné informácie sú teda "zakódované" v texte Biblie a pomocou presných pravidiel čítania sa dá rozlúštiť pravý zmysel a obsah písma. Ako, to napíšem neskôr. Ale aj tak to nikdo bez znalosti hebrejštiny nedokáže.) Táto veda nazýva sa MASORA.
    Komentáre a interpretácie textu Písma delia sa na dve časti. Prvá tvorí Zákon, teda súhrn noriem, ktorými sa riadia vzájomné sociálne vzťahy Izraelitov, chovanie k ostatným národom a k Bohu. Nazýva sa TALMUD (nebudeme ďalej rozoberať).
    Druhov zložkou je tajná náuka, súhrn teoretických a praktických poznatkov s ktorých pomocou sa dá skúmať vzťah medzi Bohom, človekom a Univerzom. To je KABBALA. V písomnej forme existuje len teoretická časť Kabbaly, ktorá zahrňuje dva smery učenia:
    - prvý sa nazýva Berešit a je doložený v diele Sefir Jecira - týka sa Stvorenia a jeho tajomných zákonov
    - druhý Merkava doložený v Zohare (tiež dejiny vozu) sa vzťahuje k otázke podstaty Božej a druhov jej prejavov, zaoberá sa teda Bohom, pra-ideamy a duchovnými mocnosťami. Zohar je kabbalistický komentár k piatim knihám Mojžišovým.
    O praktickej Kabbale nachádzame len náznaky, a to len v niekoľkých rukopisoch. Najznámejší z nich je asi Claviculae Salamonis - Šalamúnov kľúč a tvorý základ čarodejných kníh.

Teda zhrnutie:

Ako čítať Bibliu - Masora
Zákon, občiansky život, zvyky izraelitov - Talmud
Náboženský a filozofický systém - Kabbala

Talmud sa delí na:

Mišna - Staré podanie Mojžiša a veľkých prorokov
Gemara - Komentáre k tejto tradícii (právo)

Kabbala sa delí:

Teoretická Kabbala:
- Berešit - stvorenie, mystické zloženie každého z troch svetov a ich vzájomných vzťahov -Sefer Jecira
- Merkava - mystický výklad Božského sveta a jeho vzťahov - Zohar

Praktická Kabbala:
- Tarot - Syntetická hieroglifika. Vývoj. Rozdelenie. Mystický výklad písmen.
- Clavicula Salamonis - Magické rukopisy pripisované Šalamúnovi. Praktická mágia.

 

Teraz trošku z inej strany:

    Talmud: "Mojžiš prevzal na Sinaji Zákon Boží (Tóru) a sdelil jej (pak) Josuovi."
    Podľa toho tradícia sdelená Bohom Mojžíšovy bola dvojaká: jednu Kabbalu ponechal si pre seba a pre svojich vyvolených žiakov. Druhú časť, Masoru, sdelil potom svojmu nástupcovi Josuovi ako všetkým prístupný exoterný výklad Zákona - Tóry.
    V tomto pojatí sa má Kabbala k Tóre ako duša k telu.
    Základným rozdiel medzi učením Kabbaly a Tóry spočíva v tom, že predmetom Písma bola iba história prejavu Božej vôle pojímaných takým spôsobom, že ju síce bolo možné vysvetľovať, nie však skúmať ich podstatu. Kabbala si vzala za úlohu vyspytovať vnútornú podstatu Boha a odvodiť z nej potom všetko ostatné.

 

2. Učenie Kabbaly
 

Učenie kabbaly o: Boh; stvorenie, učenie so sefirach; človek, duša, smrť; zlo V KONŠTRUKCII...

Boh.
    Podľa Zoharu je Boh prameňom života a tvorcom Univerza, je však nekonečný (En Sof), nepostižitelný a nepochopiteľný. Boh je pre náš intelekt ono neznáme (ain, nič), ne-Jsoucí, pretože je pre nás nepochopitelné; on, je veľký problém. Je Absolútna Prapríčina Všetkého, Nad Všetko Podvnešený, Najvíš Dokonalý.
    Boh jesť pred stvorením ako En Sof, čistým absolútnym Bytím bez vedomia a bez vôle. Až akési zrkadlenie sa v sebe samom prebúdza Boha z bezvedomosti - k uvedomeniu si sám seba. Tým sa "Ten ktorý nie je" stáva sa Bohom zjaveným - Prabitím a súčastne Praideov a Pravôlov. Tým že si Božstvo uvedomilo seba ako Praideu, vyšlo z tmy Nebytia na do sveta Bytia, stalo sa univerzálnou jednotou a zároveň všetkým, skrývajúc v sebe svetový plán stvorenia, aj keď doteraz nerealizovaného.

Stvorenie, učenie o sefirach.
    Boh by bol zneuctený, keby bol v priamom styku zo svetom. Medzi Ním a svetom je desať sefír (pozri obázok na konci strany), ich prostredníctvom stvoril Boh svet. Sú to jeho nástroje (kelim) a prielivy (cinorot), ktorými prúdi jeho pôsobenie. Týchto desať sefir tvorí vo svojom súhrne symbolický obraz nebeského, čili ideálneho človeka, Adama Kadmova, večného Adama, pra Adama (symbol Božskej podstaty). Klasické znázornenie sefir kabalisti nazývajú strom života (pozri súbor "Sefiroth").

Deväť sefir (pozri obrázok na konci page) sa delí na triády:
- prvá triáda (Keter, Chochma, Bina) značí metafyzické nástroje Božie. Vytvárajú "ríšu nad zmyslami stojacu"
- druhá triáda (Chesed, Gebura, Tif'Eret) má mravný charakter, ich prostredníctvom sa Boh javý ako identický dobrote a spravodlivosti. Je to ríša cítenia a pociťovania.
- tretia triáda (Necah, Hod, Jecoh) symbolizuje všeobecnú prozreteľnosť, ako najvyššieho umelca, ktorý zároveň predstavuje absolútnu silu, pevnosť, schopnosť vytrvať, schopnosť vývoja, ženský princíp plodivej sily, stojacej za všetkým jsoucím, ktorá v sebe zároveň obsahuje vyššiu jednotu všemohúcej príčiny, tj. substanciu. To sú posledné sefiri, ktoré spoluvytvárajú prirodzený svet, prírodu v jej hlbšej podstate: Natura Naturans.
- posledná sefira Malchut nie je žiadnym novým prívlastkom Božím ale len spojenie všetkých ostatných.
- prvým a najvznešenejším medzi Božskými prejavmi (sefirami) je sefira prvá, Keter, koruna, ktorá sa tak volá preto, že stojí nad ostatnými a jej prostredníctvom boli stvorené sefiry a aj ostatný svet. Je to Metraton starej Kabbaly, istý druh tvorčieho demiurga. Vzhľadom k tomu je práve tak nepochopiteľná ako Boh sám, a preto je nazývaná Nekonečnom, Nejsoucím. Táto sefira je prvotným bodom, ktorú žiadne bádanie neobjasní. Nedá sa ju totiž obmedziť žiadnou definíciou a všetko v nej splýva v jediný nedeliteľný bod.

    Plán univerza je tvorený tou triádou ktorej hlavou je prvá zo sefir. Sedem ďalších sefir je im podriadených. Nazývajú sa sefirami Provedení alebo Sefirami konštruktívnymi.
    Z iného hľadiska sú sefiry delené na sefiry ľavej strany (Bina, Gebura, Hod) a sefiry pravej strany (Chochma, Chesed, Necah). Sefiry ľavej strany predstavujú ženský, pasívny prijímajúci princíp a sefiry pravej strany mužský, rozvážny, pozitívny aktívne pôsobiaci prvok. Tieto dva póly sú stále spojené jednotiacim stredným článkom (stĺp stredu).
    Desať sefir sa dá chápať ako logoi, teda pôsobiace pra-ideje. Spoločne tvoria svet, ktorý bezprostredne pochádza z Božskej podstaty, svet prvej emance, nazývaný Agila alebo Agilut. Sú to metafyzické elementálne sili, ktoré tvoria prostredníkov medzi absolútnym božstvom a inými nižšími svetmi, ktoré z neho vyžarujú.
    Podľa Kabbalistického učenia, teda podľa emančnej theorie vytvorili sa ešte tri iné svety z ktorých každý bol sprostredkovaný opäť desiatimi sefirami. Názvy sú odvodené z biblického verša Iziášovho (43,7). Pod prvým stojí druhý svet, svet stvorenia, ktorý je tiež svetom Nebeských sfér, ako tretí vznikol svet Anjelov a Duchov, ktorý sféry oživujú a konečne naposledy svet dohotovenia, hmotný svet, respektíve svet zjavený. "Koža" svetov ostatných.
    Boh robil pokusy z mnohými svetmi pred svetom prítomným. Už Talmud pozná pred dnešným svetom stvorené a zničené svety. Tento mýtus je symbolom ustavičnej tvorivej sily, ktorá neustále plodí a nikdy neodpočíva.

Človek, duša, smrť.
    Pozemský človek je najvyššou bytosťou stvorenia, je obrazom najvyššieho. Preto ideje človeka, mikrokozmu, sú symbolizované Adamom. Kozmická trinitarita, ktorú ukazuje usporiadanie a rozdelenie sefir, nachádza svoj odraz tiež v troch zložkách duše, ktorá přesto tvorí organický celok. Sídlo týchto troch častí leží podľa niektorých kabbalistov v mozgu, srdci a játrech. Ľudská duša je výsledkom spojenia sefiry Tif'eret a Malchut pomocou jedného z ich najvýznamnejších prívlastkov, schopnosti vystúpiť až ku kráľovi. Odtiaľ tiež význam modlitby: človek pomocou svojich vnútorných síl môže pôsobiť na vyšší svet, na vyššie sily, ktoré si prostredníctvom modlitby môže nakloniť. Modlitbou ich totiž uvedie do istej miery v pohyb - je obdarený schopnosťou uviesť ich v činnosť.
    Duša je nesmrteľná, ale nebeského blaha dosiahne až vtedy, keď sa stane dokonalou. K dosiahnutí tohto cieľa musí človek prejsť duchovne - mravný zdokonaľujúci proces, musí prejsť prevtelením duše do niekoľkých po sebe nasledujúcich tiel. Je to theoria metempsychozy, putovania duší. Keď duša nieje schopná zdokonaliť sa, pridruží sa k nej jedna alebo viac, po smrti vlastných tiel, okolo vznášajúcich sa duší, ktoré už vyššieho stupňa dokonalosti dosiahli, aby tejto slabšej duši pomáhali a doviedli ju k mravnému zdokonaleniu svojim pôsobením. Nazýva sa to učením "set ha ibbur".
    Všetky duše boli stvorené od počiatku sveta a keď budú všetky v stave dokonalosti zjaví sa mesiáš.

    Podľa Kabbaly je smrť človeka len jeho prechodom do novej existenčnej formy. Človek je povolaný nakoniec sa vrátiť do zámku či hradu Božej bytosti, avšak jeho súčasný stav bráni tomuto spojeniu v dôsledku hrubej hmotnosti jeho tela. Všetko, čo je na človeku špirituálne sa musí podrobiť očisteniu a triedeniu aby sa dosiahlo takého stupňa špiritualizácie, aký vyžaduje nový život.
    Nešamá opúšťa telo prvá, obvykle už pred okamžikom ktorý voláme smrť. Zanechá však vo svojom príbitku zásvit, takže ľudská osobnosť môže ďalej existovať i bez takejto skutočnej prítomnosti.
    Pred okamžikom, ktorý sa javí ako smrť sa ľudskej bytosti udeľuje ruach vyššieho postavenia, což dovoľuje vidieť, čo bolo za živa ľudskému zraku skryté. Takýto pohľad prenikne často priestorom v ktorom môžeme vidieť svojich zomrelých priateľov a príbuzných.
    Nešamá sídli v mozgu, ruach v srdci. Ruach zmizne z tela v okamžiku smrti, posledným výdychom prejde ústamy a opustí srdce.
    Keď sa ruach oddelil od človeka, pripadá nám mŕtvy, prebýva však v ňom ešte nepheš. Sídli v játrech. Odchádza z tela posledná, aj keď sa ešte najaký čas zdržuje v blízkosti svojej telesnej schránky. Najčastejšie vystúpi nad zemskú sféru až keď telo zotlie.
    Potom čo sa jednotlivé ľudské konstituenty následkom smrti od seba oddelili odoberie sa každý z nich do tej sféry ku ktorej sa podľa svojej prirodzenosti cíti priťahovaný.
    Vesmír ('azilúth) zahrňuje do seba všemocné odstupňovanie od najhrubšej hmoty po najjemnejšiu spiritualitu, a to v troch svetoch: assíja, jezíra a beríja odpovedajúcim základným ľudským princípom nepheš, ruach a nešamá.
    Assíja je svet v ktorom sa pohybujeme, je to však len to, čo z tohto sveta svojimi hmotnými očami vidíme, tá najhmotnejšia sféra.
    Vo svete jezíra nalieza svoje miesto ruach. Pretože ruach tvorí vlastnú ľudskú osobnosť a preto je nositeľom a sídlom vôle, prebýva v ňom ľudská produktívna a tvorivá energia, preto je tento svet svetom spodobovania a vytvarovávania.
    Princípu nešamá odpovedá svet beríja, ktorý Zohar nazýva "svetom Božieho trónu" a ktorý má v sebe najvyšší stupeň spirituality.
    Sféry vyššie popísaných svetov sa navzájom prestupujú a splietajú a vzestupujú od najhmotnejšieho a pre naše zmysli ešte vnímateľného okruhu sveta asíja až po najmenej hmotnú energiu sveta beríja. Z toho plynie, že sa nepheš, ruach a nešamá neobmedzujú na jediný svet aj keď majú svoje pole pôsobnosti v sebe odpovedajúcom svete. Tieto vnútorné vzájomné vzťahy umožňujú fantómy nazývané zelem.
    Pod pojmom zelem rozumie kabbala formu, schránku v ktorej existujú ľudské konštitutívne princípi a cez ňu pôsobia. Aj keď smrť rozrušila externú telesnú schránku, Nepheš, Ruach a Nešamá podržia aj po smrti určitú formu ktorá odpovedá telesnému zjavu človeka. Tento útvar ktorého prostredníctvom každý z uvedených princípov vo svojom svete existuje a pôsobí tvorí zelem ako o tom píše žalm 39,7:
    "Každý žitím putuje ako prelud (doslova obraz) hluku narobí ten vánok pouhý, kopí majetok a nevie, kto to zhrabne."
    Nepheš, Ruach a Nešamá sa môžu navonok prejavovať len pomocou svojich preludov (zelem) (pozri obrázok na konci page). Na nich spočíva tiež všetka telesná existencia človeka na svete pretože každý výron "shúry" zamerený na city a vnútorné zmysly človeka sa deje prostredníctvom týchto preludov (zelem), ktoré môžu byť nadto silnejšie alebo slabšie.
    Umieranie prebieha jedine a len v jednotlivých preludoch, takže Nepheš, Ruach a Nešamá zostávajú vo svojom bití nedotknuté. Kabbala učí, že sa 30 dní po smrti tieto korene (makifím) (preludy majú jedno vnútorné, spirituálne svetlo a dve vonkajšie - makifím - obklopujúce povrch) stiahnu najprv u princípu Nešamá, potom u ostatných dvoch, čo znamená, že obmedzia mieru pôsobnosti svojej energie.
    Tieto preludy treba považovať za čisto magické, preto nemôžu pôsobiť bezprostredne na náš zmyslove vnímateľný vonkajší svet.
    Keď sa zjavujú mŕtvy, ponúka sa nám buď habal gurmin alebo subtilná látka sveta Asíja, do ktorej sa halí prelud ktorý patrí princípu nepheš, aby bol vnímateľný pre naše zmysly.
    To platí pre akékoľvek zjavenie, či sa jedná o anjela, odlúčenú dušu alebo nižšieho ducha. Nie je to teda ani sám prelud, čo môžeme vidieť, je to len odraz, ktorý bol zhotovený z jemného dymu nášho vonkajšieho sveta a prijíma podobu, aby sa vzápätí stratil.
    Ľudský život sa musí aj v iných svetoch podrobiť toľkým trestom a očistám, koľko prehreškom sa tu na zemi voči Božiemu zákonu spáchali. Každý z uvedených svetov má pre každý z ľudských fundamentálnych prvkov svoj raj (Gan-eden), očistnú rieku (Nahar Dinur) a trestnú lokalitu (Ge-hinom), odtiaľ tiež pochádza kresťanské učenie o nebesách, očistci a pekle.

Ľudská prirodzenosť: telo, duša, duch.

    1. Vitálny princíp tela NEPHEŠ (dych, život, srdce). Je to životný princíp, konkrétna existenčná forma a tvorí vonkajšiu zložku živého človeka. Duša vegetatívna, telesnosť oživujúca.
    2. Duša, sídlo vôle, kde vzniká vlastná ľudská osobnosť RUACH (dych, nos, vietor, duša [anima], rozumná duša [animus], psyché). Táto duša je účastne trónom a orgánom ducha, je rovnako presným obrazom celej ľudskej bytosti a pozostáva rovnako ako nepheš z troch efektívnych stupňov ktoré sa k sebe chovajú ako formovaná hmota, účinná energia a princíp. Ruach je putom medzi tým, čo je obecné, neboli spirituálne a tým čo je konkrétne alebo hmotné.
    3. Duch a jeho energia NÉŠAMÁ (dych, zvlášť hnevlivý dych Boží, rozumná duša)

Človek II.
    Kabbala učí predovšetkým tomu, že ľudská konštitúcia je reflexiou celého vesmíru až do najmenšieho detailu. Preto sa človeku dostáva v protiklade k vesmíru (makokozmu) označenie mikrokozmos.
    Pokiaľ sa však tvrdí, že človek je odrazom (kópiou) vesmíru, neznamená to, že vesmír je tvor, ktorý patrí medzi obratlovce, ale že zásady, podľa ktorých je postavený jeden aj druhý si odpovedajú, ale nie sú totožné.
    Kabbala pokladá hmotu za schránku, ktorá bola po stvorení všetkých vecí k nim pripojená v dôsledku Adamovho pádu.
    Človek sa skladá z troch bytostných elementov:
1. inferiorný element, ktorý však nie je samostatným hmotným telom, pretože hmota ako taká nie je žiadnym bytostným elementom, ale skôr princípom, ktorý hmotnú podobu určuje a ovláda: nepheš.
2. superiorný element, božská iskra, "duša" idealistov, "duch" mystikov a okkultistov: nešamá. Oba tieto elementy sú ako olej a voda. Sú založené na rôznych podstatách, takže nemôžu nikdy vstúpiť vo vzájomný vzťah, kým sa nepridá tretí element, ktorý má povahu obom blízku a ktorý ich zjednocuje:
3. ternární element, spojovací článok medzi oboma predchádzajúcimi, totiž "život" vedcov, "duch" filozofov, "duša" mystikov a okkultistov: ruach.

    Nepheš, ruach a mešamá sú tri bytostné princípy. Každý z nich sa skladá opäť z väčšieho počtu častíc. Tieto tri princípy odpovedajú tomu, čo súčasný vedci označujú za teleso alebo telo, život a vôľu. Tieto tri elementy tvoria v jednote bytia tesnú syntézu.

    Človek: Odkiaľ prichádza? Kam ide?
    Človek prichádza od Boha a zasa sa k nemu vracia. U tejto cesty musíme uvažovať o troch základných fázach:
     1. východzí bod
     2. koncový bod
     3. pochod medzi počiatkom a koncom

1. východzí bod - kabbala učí v emančnú teóriu. Človek pôvodne emanuje z Boha ako čistý duch. Pokiaľ ide o duchovnú silu a inteligenciu (chochma a bina) tj. pozitívnu a negatívnu je človek stvorený podľa obrazu Božieho a to súčasne ako muž a ako žena (Adam - Eva) aj keď pôvodne bol jedinou bytosťou. Pretože upadol v hriech prebehnú dva nasledujúce deje
  1. štiepenie jedinej komplexnej bytosti na radu samostatných androgynních jednotlivých bytostí (Adam - Eva)
  2. materializácia (zahalenie do hmotného tela) a rozštiepenie každej tejto jednotlivej androgynnej bytosti na bytosti dve, hmotné a pohlavne rozlíšiteľné, totiž na muža a ženu, čo je pozemský stav.

2. pochod medzi počiatkom a koncom - Človek obalený hmotným púzdrom, ktorý je podrobený náruživostiam závislým na hmote má znovu nachádzať svoj pôvodný stav dobrovolne a celkom slobodne, má si toťiž sám vytvoriť svoju pôvodne stratenú nesmrtelnosť. Za týmto účelom sa toľko krát prevtelý koľko krát to bude potrebné, aby sa mu podarilo oslobodiť pomocou univerzálnej a všemocnej sily, ktorá sa nazýva láska.
    Rovnako ako indická a neobuddhistická filozofi učí reinkarnácii čiže prevtelovaniu a v dôsledku toho i praexistencii duše.

3. koncový bod - Človek sa má predovšetkým starať o to, aby nadobudol svoj pôvodný androgynní stav a mohol tak opäť dať vzniknúť bytosti, ktorá bola výsledkom prvého štiepenia veľkej bytosti Adam-Eva. Keď sa podarí znovu tieto jednotlivé androgyné bytosti reštaurovať, je treba, aby sa zjednoťovali, až sa zjednotia a zrovnajú sa zo svojim prvým pôvodcom, Bohom. A tak učí kabbala ako aj indická náboženská filozofia teóriu počiatočného opúzdrenia, ďalšieho vývoja a konečného návratu k nirváne.
   "Medzi rôznymi stupňami existencie existuje jeden, ktorý sa označuje za najväčší a v ktorom sa vzájomne doplňujú všetky duše v dušu najvyššiu. Tam sa všetko stáva jednotou a plnosťou, všetko sa zlieva ako kovy v jednej jedinej myšlienke, ktorá sa rozprestiera celým vesmírom a súčastne ho naplňuje; prazáklad tejto myšlienky však, svetlo, ktoré v nej prebýva, sa nedá nikdy obsiahnuť alebo poznať, uchopiť sa dá len túto myšlienku, ktorá tryská zo svetla von. Na tomto stupni nie je už stvorenie schopné sa od svojho stvoriteľa odlišovať: tá istá myšlienka ho osvetľuje, tá istá vôľa ho oduševňuje; duša sama panuje vo vesmíre ako Boh, a Boh koná to, čo ona prikazuje."

Zlo.
    Kto hľadá pôvod zla, hľadá pôvod neexistujúceho. Zlo je len zblúdilá sila dobra, neplodný pokus neschopnej vôle.
    Ľudskému stádu je utrpenie iba pastierskym psom, ktorý hryzie ovce do vlny, aby ich priviedol na správnu cestu. Zlo je iba príležitosťou a počiatok dobra.
    Hmotno, teda zlo (zlo je dôsledkom postupného slabnutia Božského svetla) nie je niečo samo o sebe či samostatne existujúceho, ale je to nedostatok Božského svetla, čistého bytia, je to oslabenie pôvodnej praenergie, zvyšok svetov stvorených na skúšku a schledaných zlými. Zlo je zobrazené ako obal a tvorí ešte zvláštny svet zla, ktorý je obývaný padlými anjelmi, čiže démonmi, ktorý nie sú ničím iným, než hmotou a na nej založenými vášňami.

 

 

3. Rôzne

Všeobecné poznámky o Kabbale od Sédira.
    Kabbala je jedným z najznámejších odvetví tradičného okkultizmu. Podľa rabínov bol jej zakladateľom patriarcha Abrahám a knihy, ktoré zachytávajú všetky jej tajomstvá, sú len knihy Mojžišove. Fabre'd Olivet hovorí:
    "Podľa názoru najznámejších rabínov sa zdá, že sám Mojžíš, predvídajúc osud svojich kníh, tj. ich falošný výklad, na ktorý časom nutne muselo dôjsť, našiel útočište v ústnom sdelení, ktoré predal vyskúšaným a spoľahlivým mužom, ktorým uložil, aby jej v skrytu svätostánku predávali druhým, a tý aby je potom ďalším pestovaním dochovali vzdialeným potomkom."
    Tento ústny zákon, ktorý Židia dodnes považujú za svoj, sa nazýva Kabbala, tj. "prijaté", predávané z ruky do ruky.

    Podstata všetkého stvorenia spočíva v pôsobení troch síl. Medianná alebo stredná sila je životným princípom stvorenia, ktorá udržuje jeho dielo rovnorodé. Stvorenie ako také je len silou reálneho princípu, ktorý sa prejavuje tendenciou k individualizmu, aby mohol pôsobiť na okolitý svet. Táto tendencia je však úplne odlišná od tej zlej, ktorá človeka vymanila z jeho zjednotenia s Bohom. Akt, ktorým k stvoreniu došlo, je vo svojej pôvodnej podstate len slepým pudom prírody. Toto negatívne sťahovanie a uvoľňovanie stvorenia je akciou, ktorá existuje iba kontinuálne a vzrastá len do určitého vratného bodu. Kedykoľvek ho dosiahne, túži opäť po princípe, z ktorého vzišlo.
    Zjavenie má rovnako dve akčné formy, odpovedajúce formám stvorenia; nazývajú sa Šiur koma (exteriorizace typu). Jedna forma plodí bytie, udržuje ho pri živote a dáva špecifickú zvláštnu existenciu. (Syn). To je tvorba. Druhá forma opäť zjednocuje - jej symbolom je vykúpenie, zjavenie syna v milosti a láske (Duch). Ten sa snaží povzniesť Stvorenie z jeho ničotnosti, a preto v súlade so svojou túžbou usiluje o zjednotenie s praprincípom, z ktorého vyšiel. Život stvoreného je potom najdokonalejší, ak v okamžiku, keď jeho existencia začína, nasleduje jeho zjednotenie s Bohom. Aby toho dosiahlo, musí sa dobrovoľne vzdať svojej existencie, oddelenej od Božskej podstaty. V dôsledku toho je pre ne blaženosť splynutím dvojí slasti, slasti bytia a slasti nebytia.
    Život smeruje neustále k jednote, k spojeniu. Elementárne bytosti nie sú schopné duchovného života. Usilujú o vzostup, ale nemôžu dosiahnuť žiadneho vyššieho stupňa vývoja. U žiadnej z nich nemôže zaniknúť vněšek v nitru, reálne v ideálnom.
    Bytosťou, ktorá korunuje celok a dáva mu svoje vysoké posvätenie je človek, účastniaci sa na všetkých troch princípoch; človek spojuje do istej miery akoby v ohnisku čočky všetky formy bytia, aby svet určitým spôsobom posvätil. Boh používa človeka, aby sa jeho prostredníctvom spojil s prírodou. Človek je stuhou a spojením medzi Bohom a prírodou, Stvoriteľom a stvoreným.
    Človek predstavuje úsilie života po opätovnom zjednotení. Dvojí poslanie stvoreného tkvie v tom, že:
  1. Pracuje slobodne na svojom opätovnom zjednotení,
  2. má učiniť zadosť svojim existenčným podmienkam a nekonečne vznešeným úmyslom Božej lásky.

    Adam mal (podľa pozitívnych a negatívnych predpisov) dvojité poslanie:
  1. obrobiť záhradu Eden
  2. ochrániť sa pred vplyvom tmy
    Keby bol človek uposlúchol, bolo by zjednotenie oboch Adamov, nebeského a pozemského, respektíve jeho jednota, večné, a to isté by platilo o celej prírode. Všetko obmedzené, konečné bolo totiž pôvodne zjednotené v absolútnej substancii, v Nekonečne, Ejn Sof, s ktorým sa raz musí znovu spojiť, aby bolo pripravené pre ďalší možný vývoj. Ale musíme rozlišovať Absolútnu a Univerzálnu formu človeka (nebeský Adam) od formy jednotlivého človeka, ktorý je len slabou kópiou človeka prvého. Prvý, nazývaný nebeským Adamom, je úplne neodlučiteľný od Božskej podstaty a je jej prvým prejavom.
    Raz, posilnený v Bohu by Adam bez egoizmu absolvoval svoj oddelený vývoj. Konečný stav by zostal len vedomím úplnej ničotnosti stvoreného, poznaním, ktoré je nutným medzištádiom. Slovo, Logos, by sa objavilo, aby zvnútornilo obrábanie záhrady Eden. Potom by Duch Svätý zvestoval veľký Šabat.
    Lenže had dal v srdci človeka vzniknúť láske k stvorenému, túžbu po poznaní spodných vecí a zostupovanie do ich stredu. Rovnováha životných pólov bola narušená, princíp sebanaplňovania ustrnul, princíp expanzie získal chaotickú podobu. Miera milosti a milosrdenstva sa premenila v mieru prísnosti. Človek, ktorý tvrdošijne vzdoruje prostriedkom milosti, bude zakliaty do sféry, ktorá stojí mimo harmonický obeh.

 


Tieto texty o židovskej kabbale sú čerpané z knihy O. Eliáša Úvod do mágie

 

I. Kabbalistická anthropológia

    Talmud i Kabbala rozoznávajú v človeku obyčajne tri duše, alebo lepšie tri nadtelesné princípy. Z nich stojí najviššie duša rozumová - Nešamá - po slovenský opustená, izolovaná, rozumej: od fyzického tela. Druhá duša kabbaly je Rúach - doslovne duch - podľa doslovného výkladu: duša citlivá, vášnivá. Tretia najnižšia duša - Nefeš t.j. duša vegetatívna, telesnosť oživujúca. Po smrti sa trhá na dve časti: najhrubšia časť zostáva u tela až do jeho úplného stlenia a vznáša sa ako strašidlo nad hrobom. Druhá, jemnejšia časť tvorí telo dušiam vyšším a zdieľa s nimi ich osud.
    Už Talmud a jeho Midráše učia o praexistencii duší, t.j. o ich bití pred telesným zrodením. Ľudské duše netrvajú však od večnosti, ale boli stvorené spolu s anjelmi vo veľkom množstve. Pred svojou inkarnáciov sídlia v siedmom nebi, nazývanom Arabóth, v jeho oddiele Gúf. Tam sa tiež navždy vracajú duše spravodlivých po dokonaní svojej životnej púte. Aj duše doteraz nedokonalých ľudí sa vracajú do Gúf po smrti a po kratšom alebo dlhšom pobyte vo vlastnej ríši mŕtvych nazývanej Gehinnóm, ktorý je akýmsi očistcom. Peklo ani Talmud ani Kabbala nepoznajú. Pobyt v Gehinnome trvá priemerne rok. Behom tejto doby sa môžu mŕtvy vracať do miest, kde prebývali za živa. Talmud a jeho Midráše a potom aj neskorší kabbalisti verili, že stav duše pred zrodením je vedomí resp. nadvedomí. Duše v tomto stave bytia sú oboznámené s Thórou. Bezprostredne pred narodením však tieto poznatky zapadnú do podvedomia, môžu však biť za živa opäť pripamätané učením.
    V praexistenčnom bytí sú duše podľa jedných obojpohlavné, podľa iných zasa dosial neodlíšené, alebo možno intersexuálne.
    Dôvod prečo duša opúšťa blažený stav praexistenčného bytia, aby nastúpila cestu strastných fyzických inkarnácií, vidí Talmud celkom nelogicky v túžbe duše po mravných skúškach a praktickom osvedčení, nevysvetľuje však, k čomu je treba duši mravných skúšok, aby sa ukázala hodnou vrátiť sa späť do stavu bytia pre ktorý musela byť hneď sprvu dostatočne mravne spôsobilou. Kabbala dobre postihla tento rozpor. Preto Zohar, aj keď Talmudický názor v tomto smere priamo neodmieta, pripúšťa vedľa neho aj možnosť inú: praexistenčnú túžbu duše po fyzickej inkarnácii. Týmto názorom, ku ktorým sa hlásil aj Philo Žid, priblížil sa Zohar náuke indickej, Platónovej aj Novoplatonikov a niektorých kresťanských siekt. Isák Lurjá zblížil sa s týmito náukami ešte viac v tom, že prehlasoval túžbu duše po fyzickom tele za hriešnu čím bol aj v Kabbale vytvorení predpoklad učenia o prvotnom hriechu, celkom v zmysle katolíckom.
    Hneď ako niektorá žena na zemi počne, je ihneď do jej tela zoslaná z nebeského Gúf duša pre tvoriace sa dieťa vopred určená.
    Jej životná dráha je zároveň presne vymedzená. Napriek tomu Kabbala a už aj Talmud uznávajú pre človeka slobodnú vôľu môcť sa rozhodnúť pre určité konanie, dobré či zlé. Človek je teda podľa Kabbaly vo svojom rozhodovaní slobodný a za svoje činy zodpovedný. Keďže Kabbala pri tom uznáva tiež vrodenú nedokonalosť človeka, snaží sa tento nelogický a krutý rozpor medzi slobodou vôle a predurčením Božím uzmieriť takto: Podľa všeobecného názoru Talmudu a Kabbaly je význam hriechu po stránke morálnej zoslabený tým, že hriech považuje nie za priamy, do všetkých dôsledkov chcený čin, ale za akési, byť aj trestné napomenutie. Kabbala nepozná, rovnako ako aj náboženstvo párské a Islam, neúmerný trest večného zatratenia tzv. hriech. Každý človek skôr alebo neskôr prekoná, jak učí Kabbala, - následky svojho hriešneho jednania a dôjde spásy.
    K tomu slúži reinkarnácia. Prijatím tejto skutočnosti sa Kabbala postavila na roveň najdokonalejším náboženským sústavám. Nutnosť znovuvtelovania bola podrobne rozobratá v knihe Nismath chajjim (Dych života) rabína Manassa ben Israila (1604 - 1657).
    Ako hlavné dôvody znovuvtelovania sú tu uvedené: potrestanie tých ktorý si v živote zle počínali a aj tak sa im do smrti dobre darilo a odmena pre nevinne trpiacich a skúšaných.

 

Podľa kníh Papus: Kabbala a Eliáš: Úvod do mágie spracoval Džafar


Zatiaľ len takto. Neskôr, keď stránku upravím a dokončím zoscanujem normálne obrázky.

 

wpe5.jpg (32510 bytes)