Čo je buddhizmus ?

    Buddhizmus je cesta k duchovnému precitnutiu. Jeho zakladateľ Siddhártha Gautama pozeral na postavenie ľudstva často ako lekár. Uvidel choroby, chátranie, smrť. Dobre si uvedomoval, že existujú aj radosti a potešenia, ale spoznal, že tieto hodnoty nie sú trvalé. Všetky veci v živote sú nestále alebo dočasné. A tak aj v radosti prináša vedomie nestálosti a smrti pocity strasti a trýzne.
    Vzhľadom na svoje indické zázemie Siddhártha neveril, že smrť je konečným vyslobodením od strastí, pretože podľa indickej tradície sa duša po smrti presune do iného novo narodeného tela. Kolobeh zrodení a smrti pokračuje bez prestávok ďalej. Do tohto kolobehu sú pripútané všetky živé bytosti. Siddhártha sa snažil nájsť východisko z tohto nekonečného zreťazenia ďalších a ďalších znovuzrodení.
    Siddhártha zasvätil svoj život vyriešeniu tohto problému. Prevádzal rôzne druhy prísnej askézy a hlbokých meditácií až sa dopátral odpovedi. V okamžiku tohto spoznania sa z neho stal Budha, čo znamená Precitnutý.
    Za príčiny strastí stanovil Budha ľudské túhy a túžby všetkého druhu. Preto jeho "liečenie", tj. riešenie problému, spočívalo vo vylúčení všetkých chúťok a túžob "správnym myslením a správnym jednaním". Toto sa dá dosiahnuť sledovaním "ušľachtilej osemdielnej cesty". To je rada ôsmych stupňov vyššieho etického poriadku.
    Táto pravda, poriadok alebo zákon, to je budhistická dharma. A naozaj, v Ázii sa toto náboženstvo nazýva buddhaddharma, Buddhova náuka. Tiež sa mu hovorí "stredná cesta". Tým, ktorý sa rozhodnú kráčať strednou cestou, radil Buddha, aby sa v svojom chovaní vystríhali všetkých krajností, napríklad prehnane prísneho sebaobmedzovania alebo iného extrému, sebeckej náklonnosti k rozkošiam alebo iným radovánkam. Hovoril: "Vyvarujte sa týmto dvom krajnostiam: sklonu k potechám zmyslov, čo je nízke a sprosté, a sklonu k sebaumrtvovaniu, čo je trýznivé. Oboje je neužitočné."
    Za svojho života Buddha svoje učenie řádovo upevnil založením obce, sangha. Sangha je spoločenstvo mníchov a mníšok, ktorý praktikujú náboženstvo a vyučujú mu ostatných.
    Kto správne sleduje osemdielnu cestu, dospeje časom k nirváne, čo je ťažko preložiteľné slovo. Nie je to kresťanský alebo islamský raj. V sanskrte nirvána znamená "vyvanutie", ako vyvanie plameň, ak nie je nič, čo by horelo. A čo vyvanie to je zášť, chtíč a blud, trojitý koreň zla.
    Ak sa na to pozrieme inak, nirvána je strata "ega", alebo vlastnej osobnosti, čo je podmienka, ktorá zakončuje klopotu strastí a trápenia, keď ľudské bytosti putujú zo života do života. Slovo nirvána tiež pripomína "nekonečné rozpätie", čo sa dá popísať ako premena v súčasť všehomíra. Nirvány dosiahol Siddhártha, keď sa stal Buddhou.
    Buddhizmus sa vo svojej starostlivosti o blaho ľudstva podobá ostatným náboženstvám. V úsilí o dosiahnutie nirvány učí vysoko etickému poriadku.
    A predsa vo významných bodoch sa buddhizmus od iných veľkých náboženstiev líši. Vôbec neuvažuje o nejakej Najvyššej bytosti, pretože Buddha bol agnostik. Nevyžaduje od svojich prívržencov výlučnú vernosť, ako to robia iné monoteistické náboženstvá. Nepozná žiadne také prikázania, ako je židovskokresťanské prikázanie "Nebudeš mať bohov iných predo mnou". Ani nie sú predpísané obrady a rituály ktoré by mal buddhista vykonávať, aj keď mnohé sa vyvinuli v rôznych vetvách buddhizmu.

Veľká rozmanitosť buddhizmu.

    Rovnako ako Kristus a Muhammad, ani Budha svoje učenie nikdy nespísal. Jeho učeníci sa jeho slová naučili naspamäť a ich nasledovníci v ústnej tradícii pokračovali. Prvý obsiahly písaný súhrn Buddhovej náuky bol zostavený až päť storočí po jeho skone.
    V tej dobe sa už buddhizmus vyvinul v dve veľké vetvy: théravádský buddhizmus a mahájánský buddhizmus. Všeobecne povedané, théravádinovia presnejšie sledovali učenie historického Buddhu, zatial čo prívrženci mahajány vykladali Buddhovu náuku voľnejšie.
    Buddhizmus nikdy nebol šírený dobyvačnými vojskami alebo násilným obracaním neveriacich.
    Buddhizmus ponúkol jednu cestu k oslobodeniu, po ktorej ľudia môžu kráčať, bez toho aby opustili svoje vlastné tradície. Napríklad v Číne sa buddhizmus stal jedným z trojice "veľkých právd". Tie druhé dve sú konfucianizmus a taoizmus. Po dlhé storočia čínsky ľud vyznával tieto tri pravdy a nevidel v tom žiadny rozpor.
    Ako buddhizmus sám, tak aj život mnícha alebo mníšky môže byť rôzne premenlivý. Niektorý vstúpia do kláštorov ako deti a zostanú v ňom po celý život. Iný zostanú v kláštore kratšiu dobu a potom sa vrátia do bežného života. To im nikto nemá za zlé, pretože za ten čas, čo strávili v úplnej oddanosti buddhistickej ceste, si dobili zásluhy.
    Medzi všetkými rozdielnymi formami a praktikami tohto náboženstva je jedna vec, ktorá je spoločná všetkým, a to, že buddhista nachádza útočište u "trojice klenotov". Sú to Buddha, dharma a sangha. Mnohý buddhisti odriekajú výrok: "Utiekam k Buddhovy, utiekam k náuke, utiekam k obci" ako každodennú modlitbu. Keď buddhisti hovoria o nájdení útočišťa, myslia tím sledovanie cesty, ktorá vedie ku koncu strastí - do nirvány.

Všeobecná príťažlivosť buddhizmu.

    Buddhizmus je pre každého. Pozná strasti ktorými trpia všetci ľudia, a ponúka metódu ako ich prekonať. To môže urobiť každý, pretože Buddha hovoril: "Moje učenie nečiní rozdielu medzi vysokým a nízkym, medzi bohatým a chudobným, je ako nebo, má miesto pre všetkých, ako voda umýva všetkých rovnako." Buddha povedal, že on sám môže len naznačiť cestu. Každý jedinec musí osemdielnou cestou kráčať podľa svojho. "Pozri každý do seba," povedal svojim nasledovníkom, "ty si Buddha."

BUDDHOV ŽIVOT.

    Kráľovič Siddhártha Gautama, neskôr známy ako Buddha sa narodil asi v roku 563 pred n. l. Jeho rodisko bolo mesto Kapilavastu v dnešnom Nepále. Siddhártha bol syn Šuddhódanov, ktorý stál v čele kmeňa Šákjov a hovorili mu radža, kráľ.
    Nie je pochýb, že Buddha skutočne existoval. Asi 250 rokov po jeho úmrtí prikázal jeden indický cisár vztýčiť kamenné stĺpy s vytesanými nápismi na všetkých pamätných miestach Siddhárthovho života. Sú to nesporne spoľahlivé historické pamiatky.
    Podrobnosti z Buddhovho života uvedené v tejto kapitole pochádzajú z ústnej tradície zahájenej tými, ktorý ho skutočne videli a poznali. Tieto správy boli písomne zachytené až asi pól tisícročia po jeho smrti.
    Podľa buddhistickej tradície bola Siddhárthova matka kráľovná Mája. Jedného dňa pocítila nesmierne ukludnenie a zmocnila sa jej blažená radosť. Keď tej noci zaspala zdal sa jej báječný sen: jej pravého boku sa dotkol slon zo šiestimi klamy a v chobote niesol lotosový kvet. V ten okamžik bol zázračne počatý jej syn.
    Učený bráhmani vyložili kráľovnin sen tak, že z dieťaťa bude buď svetový velekrál alebo významný svetec žijúci v odriekaní. Bude sa volať Siddhártha, čo znamená "ten, ktorý splnil svoju úlohu" alebo "ten, kto dokonal svoj údel".
    Sprevádzaná tanečnicami a strážnym doprovodom odobrala sa královna Mája do sídla svojho otca, aby sa chystala k pôrodu. Avšak keď vystúpila zo svojho vozu v záhradách Lumbiní, rozhodla sa odpočinúť si držiac sa za vetvu stromu šálového (Shorea robusta).
    Legenda hovorý, že v tom okamžiku z jej pravého boku vyšiel Buddha. Bez akejkoľvek pomoci ušlo dieťa sedem krokov v každom smere štyroch svetových strán. V každej jeho šlapaji vyrástli zo zeme lotosové kvety. Zázračné dieťa prehlásilo: "Už nikdy sa nemusím znovuzrodiť, lebo toto je moje posledné telo. Teraz zničím a vytrhám korene strastí, ktoré sú spôsobené narodením a smrťou."
    Sedem dní po zázračnom zrodení královná Mája zomrela. Potom sa o Siddhárthu starala Májina sestra Mahápradžápatí.

Veľké zrieknutie.

    Predpoveď mudrcov znepokojila Siddhártovho otca kráľa Šuddhódana. Od samého začiatku synovho narodenia sa snažil viesť ho životom kráľoviča, následníka trónu. Zahrňoval svojho syna radovánkami a vyhovel všetkým jeho prianiam. Siddhártha neuvidel nikdy nič strastného alebo trýznivého, ani o tom nepočul. Kedykoľvek opustil palác, kráľovský strážni bežali pred jeho kočiarom a odstraňovali z ciest a ulíc všetko nepríjemné a znepokojivé.
    Bráhmanský kňaz vyučoval Siddhárthu štátovede a pripravoval ho na to, ako vládnuť. Keď mal Siddhártha asi dvadsať rokov oženil sa s Jašódharou, dcérou jedného z kráľovských ministrov. Za necelý rok mu porodila syna menom Ráhula, čo znamená "puto, zábrana". Uplynulo niekoľko rokov behom ktorých Siddhártha žil v paláci so svojou ženou a synom a tešil sa kráľovským radovánkam.
    Až raz, to mal asi dvadsaťdeväť rokov, požiadal Siddhártha svojho vozataja Čhannu, aby ho vzal na prechádzku bez vedomia kráľa. A ako kráľovič prechádzal mestom, uvidel veci, ktoré nikdy predtým nevidel. Bol to zchátralý starec, muž postihnutý chorobou a nebožtík oplakávaní príbuznými.
    Siddhártha požiadal Čhannu, aby mu vysvetlil, čo tieto podivné výjavy znamenajú. Čhanna mu odpovedal, že staroba, nemoc a smrť sú prirodzené, nevyhnutelné javy, ktoré postihujú všetkých. Proste ich treba vydržať.
    Šokovaný Siddhártha sa vrátil do paláca a premýšľal o tom čo videl. Prvýkrát sa stretol s realitou života: "Všetko je pomíjivé, na tomto svete nie je nič trvalého… Keď to viem, nemôžem mať z ničoho potešenie. Ako môže človek, ktorý vie, že smrť je celkom nevyhnutná, stále cítiť v srdci chtivosť, užívať si zmyslového sveta a nezaplakať pred touto neodvratnou hrozbou ?"
    A ešte raz požiadal Siddhártha vozataja, aby ho odviezol do mesta. Tentokrát uvidel posledné zo "štyroch videní", ktoré zmenili jeho život. Bol to potulný svätý muž, askéta, ktorý nemal nič okrem potrhaného žltého rúcha a pútnickej palice. Siddhártha dal zastaviť svoj voz a vyptával sa tohoto muža. Askéta povedal královičovy: "Som vystrašení narodením a smrťou a preto som sa vydal do bezdomový (preložiť), aby som dosiahol oslobodenie... Hľadám najblaženejší stav, v ktorom nemajú miesta strasti, staroba ani smrť."
    Tej noci sa Siddhártha rozhodol, že sa vzdá rozmarného života v kráľovskom paláci. Ticho pobozkal svoju spiacu ženu a syna a prikázal Čhannovy aby ho vyviezol a mesto. Na pokraji lesa Siddhártha vytasil svoj ozdobný meč, zbavil sa vlasov a fúzov a vyzliekol si kráľovský šat. Obliekol sa do žltého hávu ako svätý muž a povedal Čhannovy aby všetko odniesol naspäť jeho otcovi.

Veľký odchod.

    Siddhártha putoval severovýchodnou Indiou, vyhľadával svätých mužov a mudrcov a učil sa od nich staroindickým spôsobom meditácie. Hlavným zmyslom jeho hľadania však bolo nájsť odpoveď na problém utrpenia.
    Siddhártha študoval učenie hinduizmu. Veľmi ho zaujalo pojatie sansáry. Sansára znamená, že jedincova najvnútornejšia podstata čiže duša po smrti transmigruje do nového tela - znovuzrodí sa (reinkarnácia). Rozhodujúcim činiteľom nového bytia duše je spôsob života aký viedla jedincova duša v minulom bytí. To sa nazýva zákon karmi. Proste povedané karma pozostáva z jedincových myšlienok, slov a činov v jeho predchádzajúcich životoch. Ak bola karma dobrá, duša sa prevtelí do vyššej formy a naopak ak bola karma zlá, duša je potrestaná znovuzrodením vo forme nižšej. Ľudské trápenie je teda účinkom zlej karmi, ktorú si jedinec nazhromaždil behom minulého živote.
    Niektorý hinduisti verili, že sansára je nekonečný reťazec bytia ktorý neustále pokračuje zo života do života. Avšak v Siddhárthovej dobe sa začali rozvíjať nové učenia, neskôr zapísané v knihách nazývaných upanišady. Upanišadový učitelia stanovili predstavu oslobodenia - mókša. Prežitím navýsosť duchovného života (alebo životov) sa môže duša zjednotiť a stotožniť s brahma, s najvyšším bytím skutočnosti. Tak sa pretrhne reťazec sansára.
    Táto myšlienka Siddhárthu zaujala a tak sa rozhodol zahájiť krutú sebakázeň a sústavnú meditáciu. Usadil sa na brehu rieky Nairaňdžany a bol rozhodnutý, že sa prinúti dostať do takého stavu mysli, ktorý by viedol k mókše. Zostal tam šesť rokov v daždi a vetre, za horúceho a studeného počasia a jedol a pil len toľko aby sa udržal pri živote. Jeho svätosť bola tak zjavná, že sa k nemu pripojilo päť svätých mužov v nádeji učiť sa jeho príkladu.

Precitnutie.

    Jedného dňa, ako hovorí buddhistická tradícia, si Siddhártha uvedomil, že tieto roky trýzne len oslabili jeho telo. V takom biednom stave telesného vyčerpania nemohol poriadne meditovať. Povstal a vošiel do rieky aby sa vykúpal, ale bol taký slabý, že sa začal topiť a nemohol vyliezť na breh. V buddhistických písmach sa píše, že stromy rastúce na brehu rieky sklonili svoje vetvy až k vode aby sa ich mohol pridržať.
    Vtedy sa tam objavila pastierka Nandabála. Ponúkla Siddhárthovy misku ryžového nákypu a on ju vďačne prijal. Keď to videli svätý muži, ktorý sa stali jeho žiakmi, sklamane ho opustili, pretože sa domnievali, že sa vzdal svojho zámeru dosiahnuť ozajstnej svätosti a mókši.
    Osviežený jedlom usadol Siddhártha pod figovník ("strom precitnutia" ficus religiosa) a rozhodol sa, že nevstane, pokiaľ nezistí odpoveď, ktorú hľadal tak dlho.
    Buddhistické písma dokladajú, že Mára, zlovoľný boh, ktorý stále pokúšal ľudí chúťkami a chtíčom, spoznal, že Siddhártha je už blízko svojho ciela. Vyslal teda svojich troch synov a tri dcéry, aby Siddhárthu pokúšali. Mučili ho smädom, nesplnenými žiadostivosťami a lákali ho na všemocné rozkoše, len aby ho vytrhli a rozptýlili.
    Ale Siddhártha sa nedal zmiasť. Pohrúžil sa do hlbokej meditácie v ktorej si spomenul na všetky svoje minulé životy. Dosiahol poznania reťazca narodení a smrtí a nadobudol istoty, že sa zbavil nevedomosti a vášne svojho ja, ktoré ho pútalo k tomuto svetu. Konečne dosiahol precitnutia.
    Tento zážitok je počiatkom histórie buddhizmu ako náboženstva. Siddhártha sa stal Buddhou, Precitnutým. On ako Buddha zakúsil nirvánu. Slovami Buddhovými: "Je to sféra, ktorá nie je ani zem, ani voda, ani oheň, ani vzduch…, ktorá nie je ani tento svet, ani onen svet, ani slnko ani mesiac. Je len koniec strastí."
    Tradícia hovorí, že vtedy mohol Buddha odvrhnúť svoje telo aj svoje bytie. Avšak miesto toho vykonal veľký čin sebaobetovania. Keď odhalil spôsob ako ukončiť vlastné utrpenie obrátil sa rozhodnutý podeliť sa zo svojim precitnutím s ostatnými, aby tak všetky duše mohli skončiť s reťazcami svojich vlastných znovuzrodzovaní z strastí.

Roztočenie kolesa náuky.

   Buddha išiel do mestečka Sárnáthu, kde sa stretol s piatimi askétami ktorý ho predtým opustili. Sedeli v Antilopom háji. Keď ho uvideli prichádzať, rozhodli sa, že ho nepozdravia a neoslovia úctivo ako to robili predtým. Ale keď sa priblížil až k ním, uvideli na jeho tele a hlave znamenia, ktoré ukazovali, že vystúpil do vyššieho stavu svätosti.
    Buddha ich začal učiť to k čomu dospel. Zobral za hrsť ryže a urobil na zemi kruh. To predstavovalo kruh života, ktorý sa stále otáča z bytia do bytia, zo života do života. Toto kázanie bolo nazvané Kázanie v Antilopom háji alebo Roztočenie kolesa náuky.
    Siddhártha Gautama prehlásil, že sa stal Buddhou. Rozprával o živote v radovánkach ktorý viedol predtým, a potom život v krutej askézy. Nič z toho nebola tá pravá cesta do nirvány. Miesto toho Buddha ukazoval strednú cestu, ktorá sa vyhýba obidvom krajnostiam "Uspokojovať životné potreby ieje nič zlé," hovoril Buddha. "Udržovať telo pri dobrom zdraví je povinnosť, lebo inak by sme nedokázali vyčistiť kahanec múdrosti a zachovať si myseľ pevnú a jasnú."
    Buddha vyložil štyri ušľachtilé pravdy a osemdielnu cestu, ktorá tvorí jadro jeho učenia. Štyri ušľachtilé pravdy, to je Buddhova analýza príčiny strastí a utrpenia. Osemdielna cesta je riešenie, metóda. Spolu je to dharma, buddhistická náuka.

Štyri ušľachtilé pravdy sú:
1. Na tomto svete je všetko samá strasť: narodenie je strastné, choroba je strastná, starnutie je strastné, smrť je strastná, takisto styk s nelibím, odlúčenie od libého, nedosiahnutie žiadaného, dosiahnutie nežiadaného a tiež patero lnutí k bytiu, to všetko je strastné.
2. Príčinou strastí je "smäd" , totiž chtivosť, túžby, chúťky; to vedie k stálemu znovuzrodzovaniu.
3. Ak sa potlačí smäd, ustanú strasti, lebo nie je príčina k ich vzniku.
4. K potlačeniu smädu a tým k odstráneniu strastí vedie osemdielna cesta.

    Osemdielna cesta je rada hodnotových prvkov, ktorá vedia k odstráneniu smädu a tým ukončeniu všetkého trápenia. Prvých sa dá dosiahnuť aj vo všednom zhone, tie ostatné vyžadujú viac úsilia a sústredenosti. Ako mnohé z Buddhovho učenia aj oni sa na prvý pohľad zdajú jednoduché, ale ak sa zamyslíme dôkladnejšie, vyjaví sa ich rafinovane zložitý význam.

Osemdielna cesta je:
1. Správny náhľad, názor, je znalosť štyroch ušľachtilých právd.
2. Správny zámer obnáša zrieknutie sa sveta, láskavosť a dobrú vôlu a neubližovanie bytostiam.
3. Správna reč znamená neklamať, neklebetiť a nehovoriť hrubo, sprosto a nezmyselne.
4. Správne chovanie znamená nezabíjať, nekradnúť a neprostopášniť.
5. Správne žitie je vytváranie a zachovávanie vlastného životného štýlu vzhľadom k sebe a k spoločnosti.
6. Správne úsilie je cieľavedomá snaha, ktorá prestupuje štyrmi stupňami ušľachtilej cesty k potlačeniu neblahých a k podpore blahých vecí a javov.
7. Správne sebaupamatování alebo bedlivosť, to je sebaovládanie, duševná vyrovnanosť, dôsledná introspekcia, čo znamená dbať tela, cítenia, mysli a dharmy.
8. Správne sústredenie obsahuje štyri stupne meditácie. Kto provádí správne sústredenie, dospeje k precitnutiu, ako k nemu dospel Siddhártha.

    Vo výklade jednotlivých bodov existujú medzi theravádou a mahajánou menšie rozdiely.
    Päť askétov okamžite poznalo, že Buddha našiel správnu cestu a stali sa jeho prvými učeníkmi. Potom Buddha nasledujúcich štyridsať päť rokov prechádzal severovýchodnou Indiou, šíril a vysvetľoval dharmu a odpovedal na otázky všetkých ktorý sa chceli poučiť.
    Vo svojom učení Buddha zachoval mnoho prvkov z hinduizmu vrátene pojatia sansáry a karmy.
    Buddha napadol a popieral autoritu brahmanov. Postavil sa proti rituálnemu obetovaniu zvierat, naproti tomu nabádal svojich stúpencov, aby nezabíjali žiadneho živého tvora.
    Buddha tiež spochybnil hinduistickú predstavu átmanu alebo duše - osobnostného vedomia, ktorí sa stále opätovne znovuzrodzuje a prevteľuje. Popieral, že by bola nejaká osobná večná duša alebo trvalé ja či ego. Buddha prirovnával jedinca k vozu. Voz sa skladá z rôznych častí, z kolies, z korby, z voja atď. Oddelene netvoria voz. Len ak sú účelne zložené dokopy tvoria voz. A podobne, ako učil Buddha, každý jedinec je účelne zložený z piatich súčastí nazývaných skandhy, ktoré sú neustále v stave premeny. Skhandy, to je päť zložiek bytosti, päť súčastí osobnosti, ktorými osobnosť existuje na svete. Sú to vonkajšia podoba - tvar, teda telesnosť, potom cítenie, vnímanie, tvorivá predstavivosť a konečne vedomie alebo skúsenostné poznanie. Týmito zložkami bytosť ľne k svetu a lpí na ňom. Čo sa neustále zrodzuje to sú skupiny premenlivých skandh, zložiek ovplyvňovaných karmou. Takže znovuzrodené skandhy niesu presne tie skandhy, čo zomreli.
    Buddha hlásal, že sledovaním osemdielnej cesty sa ľudia zbavia falošnej predstavy svojho ja a dospejú do nirvány. Keď človek dosiahne nirvány, "voz" sa rozpadne. Potom sa mu už nehromadí zlá karma, aj keď jeho život pokračuje.
    Čo sa týka Brahmy, najvyššieho hinduistického boha, absolútnej bytosti, Buddha odmietal uvažovať o jeho existencii alebo neexistencii. Keď raz akýsi hinduistický mudrc naliehal na Buddhu, aby s ním pohovoril o Brahmovej existencii, odpovedal mu Buddha, že sa chová ako ten v horiacom dome, čo chcel najprv zistiť, kto dom podpálil a ako začalo horieť, miesto toho aby sa snažil uniknúť plameňom. Hinduistický ciel mókša - zjednotenie individuálnej duše s vesmírnym brahma - je v buddhizme zastupovaný vrcholným zámerným cieľom dosiahnuť nirvány.
    Buddha založil sanghu, ktorá sa stala mníšskou obcou. Príslušníci sanghy sú bhikšuovia alebo bhikkhuovia. Ďalší odklon od hinduistickej tradície urobil Buddha, keď dovolil ženám aby vstupovali do sanghy. Prvou buddhistickou mníškou sa stala Buddhova teta, ktorá ho vychovala.
    Buddhistický mnísi nasledovali Buddhou príklad, putovali z miesta na miesto a hlásali náuku. Smeli mať len misku na vyžobrané jedlo, britvu, ihlu (niť si vytiahli z rúcha), sitko (aby s pitím vody nezhltli nejakého malého živočícha a nezahubili ho), palicu, zubné špáratko a obnosený odev. Ľudia mimo sanghu mohli v občianskom živote dosiahnuť zásluh konaním dobrých činov a vytváraním dobrej karmi. Buddha nabádal laických buddhistov, aby viedli život čo najdokonalejší. Ako vodítko pre každodenné chovanie napísal Buddha päť prikázaní:
1. Nezabíjať.
2. Nekradnúť.
3. Necudzoložiť.
4. Neklamať.
5. Nopožívať alkohol a drogy.
Tieto pravidlá platili samozrejme aj pre mníchov, ale tí mali navyše ešte päť ďalších.

Parinirvána.

    Pri svojom putovaní sa Buddha raz vrátil do svojho rodiska Kapilavastu. Jeho otec Šuddhódana sa nesmierne hanbil, keď uvidel ako jeho syn vyžobráva potravu. Buddha povedal: "Ty patríš do vznešeného rodu kráľov. Ale ja patrím do postupnosti buddhov, ktorých tisíce žilo z almužien."
    Šuddhódana si spomenul na proroctvo pri Siddhárthovom narodení a udobril sa zo synom. Buddhova manželka a syn vstúpili do sanghy, a tak isto jeho bratranec Ánanda, ktorý sa stal Buddhovým najvernejším pobočníkom v neskorších rokoch jeho života.
    Keď mal Buddha asi osemdesiat rokov, pohostil ho kováč Čunda pokrmom, po ktorom Buddha ochorel. Buddha sa premohol a došiel až na okraj dediny Kušinagary, kde konečne uľahol k odpočinku v háji šálových stromov (Shorea robusta). Spočíval na pravom boku a obklopoval ho zástup učedníkov. Stromy náhle rozkvitli mimo svoje ročné obdobie a zasypávali ho svojimi kvetmy.
    Buddha hovoril Ánandovy: "Som starý a moja cesta je u konca. Moje telo je ako rozheganá rachotina, ktorú držia pohromade iba remene." Trikrát sa opýtal mníchov, ktorý sa zhromaždili okolo neho, či majú nejaké otázky týkajúce sa jeho učenia. Všetci mlčali.
    Buddha povedal svoje posledné slová: "Všetko, čo vzniklo, podlieha zániku a smrti. Všetko je pomíjivé. Usilujte horlivo."
    Keď prešiel niekoľkými stupňami meditácie, Buddha zomrel alebo ako hovoria buddhisti dosiahol svojej parinirvány, "odproštenia vnímania a pocitov".
    Behom svojho dlhého života sa Buddha nedostal nikdy ďalej ako 250 míľ od Sárnáthu, mestečka, kde v Antilopom háji začal kázať svoju náuku. Avšak uviedol do pohybu náboženský prúd, ktorý sa rozšíril po celom svete a zostáva živou silou aj dva a pol tisíce rokov po jeho skone.

ROZMANITOSŤ BUDDHIZMU.

    Čoskoro po Buddhovej smrti sa jeho učeníci zhromaždili na koncile, aby zjednotili jeho učenie. Druhý koncil sa konal o jedno storočie neskôr. V tej dobe sa začali medzi buddhistami objavovať rozdielne názory. Ako buddhizmus silnel, vytvorili sa dva veľké smery, ktoré spôsobili základný rozštep buddhizmu.
    Jeden bol konzervatívny a držal sa názoru, že je nutné pevne zachovávať doktríny a obyčaje, ako boli stanovené pôvodne. Ten bol nazývaný theraváda, názor starešinov.
    Druhý smer dával prednosť liberálnejšiemu výkladu Buddhovej náuky a doterajšej praxe. Bol nazvaný mahajána, čo znamená Veľký voz. Mahajánci hovorili théraváde hínajána, Malý voz, a to sa ujalo.

Mahájánský buddhizmus.

    Jadrom mahájánskeho buddhizmu je postava bódhisattvy, čo doslovne znamená "bytosť k precitnutiu". Bódhisattva je bytosť, ktorá sa už blíži do nirvány, ale obráti sa pred jej dosiahnutím, aby sa snažila o spásu všetkých bytostí. Bódhisattva odkladá svoju nirvánu, pokiaľ sa aj ten najmenší tvor nedostane ku svojmu cieľu.
    Bódhisattva nielen vyžaruje láskavý súcit, ale berie na seba aj bolesti a utrpenie ostatných. Bódhisattva je spasiteľ.
    Bódhisattvovia sa môžu znovuzrodiť ako ľudia alebo aj ako zvieratá, avšak najmocnejší bódhisattvovia sídlia v nebi. Mahájánský smer buddhizmu vytvoril predstavu neba obývaného bódhisattvami, ktorých možno uctievať modlami a niečo od nich žiadať.
    Mahájánská theológia pevne spočívala v dvoch základných filozofických školách: Madhajamaku, školu stredu, založil Nágárdžuna, ktorý žil niekedy v 2. Storočí n. l.. Stanovil, že všetko, čo existuje, je len prázdnota (šúnjatá). Preto je jeho teória niekedy nazývaná doktorínov prázdnoty. Nágárdžuna pripúšťal, že pre praktické účely každodenný svet existuje. Ale pretože je zložený z pominuteľných a nestrvalých javov, postráda absolútnu realitu. Pretože prázdnota je jediný jav, ktorý sa nikdy nemení, je to jediná absolútna realita. Prázdnota je vlastne to isté ako nirvána a Buddhove telo dharmy.
    Aj keď sa existencia prázdnoty nedá dokázať bežnou logikou, je možné ju priamo zakúsiť v meditácii. Prázdnota je všade a naozaj nieje rozdielu medzi najvyššou absolútnou prázdnotou a svetom javov. Ľudia a všetky bytosti sú už súčasťou prázdnoty. Takže potencionálne už sú to všetko buddhovia, len keby hlbokou meditáciou poznali prázdnotu a uvedomili si pravú prirodzenosť vecí a javov.
    Madhajamacké učenie bolo veľmi obľúbené v Číne a Japonsku. Pretože zdôrazňovalo spásu v reálnom svete, vábilo praktického ducha Číňanov a Japoncov, keďže reálny svet a nirvána sú jedno a to isté. Nutnosť znovuzrodzovania prestala byť dôležitá, lebo nirvána či buddhovstvo boli všadeprítomné a čakali len na uskutočnenie.
    Druhá filozofická škola, vidžňánaváda, škola uvedomovania, inak tiež jógáčára, jógový spôsob vznikla v 4. storočí. Jej hlavnou zásadou je, že svet javov exituje len v mysli pozorujúceho vnímateľa. Ako príklad je uvádzaný mních, ktorý si vo svojej meditácii môže vykúzliť vidiny, ktoré sú rovnako reálne ako jeho obyčajné vnímanie javov tohto sveta. Jediná nezávislá realita vnútri mysli je podľa vidžňánavády entita nazývaná takosť (takovosť česky) (tathatá). Takosť nemá žiadnu charakteristiku, je čistá a úplná. Je to plnohodnotný proťajšok madhjamackej prázdnoty (šúnjatá).
    Spása podľa vidžňánavádinov vyviera zo sebaočisťovania, až sa dosiahne stavu absolútnej čistoty, a to je takosť. Sebaočistovanie prebieha, ako ináč, meditáciou.

Rozdiely medzi théravádským a mahájánským buddhizmom.

    Aj keď théravádský a j mahájánský buddhizmus uznávajú a ctia Siddhárthu Gautamu ako zakladateľa náboženstva, predsa sú nedzi nimi zásadné rozdiely, ktoré sa dajú zhrnúť do týchto bodov:
    1. V théravádskom buddhizme bol ideálom arhant, jedinec, ktorý sledovaním osemdielnej cesty dospel k precitnutiu v sústredení sám na seba. V mahájánskom buddhizme si bódhisattva odloží osobnú nirvánu aby mohol pracovať pre spásu všetkých bytostí.
    2. V théravádskom buddhizme je cieľom dospieť do nirvány sledovaním osemdielnej cesty. Cieľom mahájánského buddhistu je dosiahnuť buddhovstvo. Théravádiovia uznávajú rozdiel medzi nirvánou Buddhovou (parinirvána), ktorá je tá najvyššia možná a nirvánou do ktorej môže dospieť arhant. V mahájáne môže buddhovstvo dosiahnuť teoreticky každý.
    3. Théravádinovia učia, že do nirvány sa dá dospieť len úsilím samotného jedinca a mahájánsky buddhisti dovoľujú používať modlitieb a viery a tak isto buddhov a bódhisattvou ako súčasť procesu spásy.
    4. Théravádinovia zdôrazňujú dôležitosť historického Buddhy, ktorého veľkosť tkvie v jeho dharme, nepripisujú mu však božstvo. V mahájáne je Buddha len jedným z mnoha buddhov a bódhidsattvou. Bol stotožnený z najvyššou Prapodstatou a preto má atribúty boha.
    5. Théravádský buddhizmus je nazývaný náboženstvom mníchov, v mahájáne hrajú väčšiu úlohu laici.
    6. Najvyššou hodnotou théravány je múdrosť, mahájány súcit a snaha doviesť celý reťazec bytia ku spáse.
    7. Thérávadské sväté spisy sú napísané v pálijštine spísané v 1. Stor. n.l. na Srí Lanke. Mahájánské písma boli spísané neskôr v sanskrte a mahájánský buddhisti veria, že ich nové sútry zveril Buddha zvlášť vybraným učeníkom.
    8. Théraváda má len jednu školu náboženského myslenia. Jej prívrženci tvrdia, že je to isté, čo za svojho života učil historický Buddha. Mahájánský buddhizmus má mnoho škôl. Ich liberálny výklad je otvorenejší novým myšlienkovým prúdom, ktoré sa stále vyvíjajú.
    9. Théravádský smer buddhizmu sa šíril južne - Srí Lanka, Barma, Thajsko, Laos, Kambodža. Mahájánsky buddhizmus na severozápad Indie, do Číny, Kóreje a Japonska.

Škola čistej zeme.

    Škola čistej zeme vznikla v Číne a jej príslušníci veria že ak budú vyslovovať meno buddhu Amitábhu (jeden z najoblúbenejších buddhov mahájánskeho smeru), privedie ich to po smrti do Čistej zeme kde Amitábha sídli. Behom času sa recitovanie Amitábhovho mena stalo v Číne naoblúbenejším náboženským úkonom.
    Zakladateľom japonskej školy Čistej zeme bol mních Hónem (1133 - 1212). Opakovanie vety "Namu Amida bucu", "Klaniam sa buddhovy Amitábhovi," to bolo všetko, čo bolo potrebné urobiť ku spáse - učil Hónem. Jeho žiak Šinran (1173 - 1262) prehlásil, že jediné vyslovenie tejto vety za život prináša spásu a vedie k oslobodeniu.

Škola meditácie.

    Inou školou mahájánského buddhizmu v Číne je škola meditácie, čchan. Škola čchan kládla meditáciu na prvé miesto svojej náboženskej praxe. Meditácia nebola len metódou k pochopeniu dharmy, ale jediná cesta. Meditačná škola sa rozšírila do Kóreje a Vietnamu, ale najväčší vplyv nadobudla v Japonsku. Známa tam ako ZEN, spája v sebe mystické koncepcie indickej verzie s realistickým prístupom a technikami Číňanov.
    K zenovej škole neskôr založím samostatnú stránku.

Tantrický buddhizmus.

    Okolo 5. storočia n.l. povstala v Indii nová odnož buddhizmu. Nazýva sa vadžarajána, Diamantový voz, alebo tantrický buddhizmus. Spočíva na mahájánskej filozofii a k dosiahnutiu spásy používa novú metódu - tantru.
    Tantra je názov príručiek alebo učebníc, ktoré popisujú a vysvetľujú rôzne techniky k dosiahnutiu precitnutia. Tantry obsahujú magické zariekadlá (mantra), tajomné obrazce (mandala), a symbolické gestá rukami (mudra).
    Tantrické metódy praktikovali rovnako hinduisti ako buddhisti. Ich zmyslom bolo dosiahnuť mystickej jednoty s rýdzou realitou skvejúcou sa za realitou všednou.
    Vadžrajána sa stala súčasťou buddhizmu v Nepále, Číne a v Japonsku, ale najväčšieho rozvoja dospela v Tibete.

BUDDHISTICKÁ LITERATÚRA

Spisy buddhistických tradícií, škôl a siekt sú niekoľkonásobne početnejšie ako spisy ktoréhokoľvek svetového náboženstva. Buddhizmus nikdy nemal nejakú jedinú knihu, ako je Biblia alebo Korán, ktorú by uznávali všetci buddhisti. Mnohé buddhistické školy sa sústredili len na jeden spis, ale neskoršie školy pridali svoje vlastné spisy. Niektoré diela sú však v obľube medzi všetkými buddhistami. Buddhistická literatúra je pokladnicou múdrosti a predstavuje dôležitý duchovný dokument ľudstva.

Tri koše.

    Prvé zapísané buddhistické texty boli zaznamenané na Srí Lanke na palmové listy, krátko po roku 43 pres n.l. (predtým sa uchovávali ústne, pretože podľa indických názorov má ústne podanie posvätných výrokov zvláštnu hodnotu). Napísané v pálijštine sa stali základom théravádského buddhizmu. Sú nazvané Tipitaka, čo znamená "tri koše" - to preto, že sú texty rozdelené do troch skupín a boli často naozaj ukladané do košov.
    Prvý kôš je Vinajapitaka, Kôš kázne. Tieto texty sa týkajú sanghy. Uvádzajú Buddhove pravidlá kázne pre mníchov a mníšky. Podávajú tiež správy o zakladaní a rozvoji prvých kláštorov.
    Druhou časťou je Suttapitaka, Kôš rozpráv. Obsahuje sutty (sanskrtsky sútry) čiže Buddhove kázania a rozpravy, príbehy Buddhu a jeho najstarších učeníkov. Tu Buddha vysvetľuje svoju náuku a tiež spôsoby a postupy ako dospieť do nirvány.
    Do druhej časti je tiež zaradená Thérígáthá, Spevy starých mníšok - vôbec najstaršia zbierka náboženskej poézie zapísaná ženamy. Medzi autorkami je aj Buddhova evlastná matka, teta Mahápradžápatí.
    Tretím košom je Abhidhammapitaka, Kôš metafyziky. Obsahuje komentáre k buddhistickej náuke.

    Neskôr, asi v 2. Storočí n.l. na koncile, ktorý zvolal kráľ Kaniška, si svoj kánon v sanskrte zostavili aj mahájánský buddhisti. Táto Tripitaka je zbierka zostavená podobne ako pálijská a obsahuje niektoré totožné diela. Mahájánský buddhisti však tvrdia, že ich Tripitaka obsahuje doktrínu, ktorú Buddha odhalili len svojim duchovne najvyspelejším učeníkom.
    Medzi veľmi dôležité diela mahájánskej Tripitaky patrí Lotosová sútra. Lotosová sútra predstavuje veľkolepú literatúru. Jej autor, a predpokladá sa, že to bol sám Buddha, používa bohato obrazných prirovnaní a podobenstiev, aby umelecky vyjadril svoje posolstvo. Vo východnej Ázii je mnoho buddhistov, ktorý sú presvedčený, že Lotosová sútra obemyká a harmonicky zlaďuje všetok obzor buddhizmu.

Džátaky.

Medzi najobľúbenejšie spisy Tipitaky a Tripitaky patria rozprávania nazývané džátaky. Tieto rozprávajú Buddhové minulé životy. Tradične sa uznáva, že Buddha si spomenul na všetky svoje predchádzajúce stavy bytia - bolo ich 550 - keď dospel k veľkému precitnutiu pod stromom bódhi.

Cesta náuky.

    Asi žiadny buddhistický spis nie je tak všeobecne známy, čítaný a oblúbený ako Cesta náuky (pálijsky Dhammapada, sanskrtsky Dharmapada). Je prameňom múdrosti, útechy a povzbudenia pre všetkých buddhistov. Je zbierkou krátkych veršovaných sentencií, ktoré Buddha vyslovil pri rôznych príležitostiach behom štyridsiatich piatich rokov šírenia a vyučovania náuky. Je to 423 strof usporiadaných tematicky do dvadsiatich šiestich oddielov ako Priateľstvo, Myseľ, Trest a podobne.

Filozofická rozprava.

    Vo veľmi dôležitom buddhistickom spise Milindapaňha (otázky Milindové) žiada kráľ Menandros múdreho mnícha Nágaséna o vysvetlenie nejasných alebo ťažkých buddhistických téz. Dielo je napísané ako dialóg medzi dvoma historickými osobami.

Lotosová sútra.

    Saddharmapundaríka, "Lotos pravej náuky", to je jedna z najdôležitejších sútier mahájánskeho buddhizmu. Historický Buddha v nej vyučuje učedníka Šáriputru. Sútra obhajuje dodatočné rysy buddhizmu, ktoré sa objavili v mahájánskej podobe tohoto náboženstva.

Posolstvo čínskych venovaní.

    V Číne buddhizmus rozkvital hlavne za dynastieTchang. Vedci rozvíjali nové buddhistické filozofické školy, ktoré prijímali výrazne čínske rysy.
    Jedným zo spôsobov, ako dosiahnuť zásluh, bolo zaplatiť za opis rôznych buddhistických diel. V mnohých týchto opisoch sú vpísané venovania, ktoré vysvetľujú motívy, ktorými boli vedený jedinci, ktorý ich dali prepísať. Tieto venovania ukazujú význam buddhizmu a útechu, akú prinášal obyčajnému Číňanovi.

Zenové príhody.

    V zenovom buddhizme vzdelával žiakov Majster, ktorý mal už osvietenie alebo satori za sebou. Zenový Majster mohol svojich žiakov biť dreveným mečom, aby ich rázne vytrhol z ich obyčajných spôsobov myslenia. Rovnako vedel, ako osvetliť zásady zenu prekvapivým jednaním a výrečnou rečou. Anekdoty o veľkých zenových Majstoroch patria medzi obľúbené texty tejto formy buddhizmu.

Tibetská kniha mŕtvych.

    V tibetskom buddhizme má dôležité miesto rituál, ktorý sa koná, keď niekto zomiera. Podľa vadžrajskej tradície človek po smrti vchádza na 49 dní do medzistavu bardo medzi koncom jedného života a začiatkom druhého. V tejto dobe môže správne pripravený jedinec dospieť do nirvány. Ak sa tak nestane zostane v kolobehu znovuzrodenia.
    Kniha mŕtvych je duchovná príručka pre lámov, ktorý pripravujú umierajúceho k využitiu tejto mimoriadnej šance, ako vyviaznuť z kolobehu životov.

Podľa knihy Madhu Bazaz Wanguovej Budhizmus spracoval Džafar